1850, farebná litografia, rozmery s rámom 54 x 66,5 cm, Podľa kresby od W. Doderera. Značené vpravo dole 'Artist. Arst. v. Reiffenstein & Rösch in Wien', vľavo dole 'W. Doderer gez.', v strede dole 'Mit vorbehalt des Nachdrucks' Titul: 'K.K. Militair-Ober-Bildungshaus zu Kaschau', vo voľnom preklade: 'Cisárska a kráľovská vojenská vysoká škola v Košiciach'
Vydal Reiffenstein & Rösch vo Viedni.
Katalogizované Nebehay-Wagner 147/7. Zo vzácnej série „Cisárske a kráľovské vojenské vzdelávacie inštitúcie“, ktorú vydal viedenský architekt Wilhelm von Doderer, starý otec oveľa známejšieho spisovateľa Heimita von Doderera. Ukazuje vojenské vysokoškolské stredisko v Kaschau / Košiciach na dnešnom Slovensku, jedno z piatich svojho druhu v monarchii okolo roku 1860. Ďalšie školy boli v Kutnej hore (Česká republika), Kőszeg (Maďarsko), Straß in Steiermark (Rakúsko) a Sremska Kamenica (Srbsko).
Rytier Carl Wilhelm Christian von Doderer (* 1825, Heilbronn † 1900, Viedeň) bol rakúsky architekt, maliar a profesor architektúry. Narodil sa vo Württembersku vinárskom mestečku na juhu Nemecka do chudobnej remeselníckej rodiny. On sám sa vyučil murárom a kamenárom. Carl pracoval od svojich pätnástich rokov v robotníckych povolaniach na cirkevných stavbách a súčasne sa odborne vzdelával.
Carl absolvoval Polytechnický školu v Stuttgarte a odišiel študovať maliarstvo a architektúru. V rokoch 1849 až 1850 dokonca navštevoval v Berlíne dve štúdiá súčasne, a to Akadémiu architektúry a Akadémiu umení. V roku 1852 bol menovaný profesorom 'krásnej architektúry' na cisársko-kráľovskej Ženijnej akadémii v bývalom premonštrátskom kláštore v Louce pri Znojme. Odtiaľ riadil výstavbu veľa vojenských objektov habsburskej monarchie.
Od roku 1866 bol Doderer profesorom pozemného staviteľstva a architektúry. Do dejín sa zapísal ako architekt monumentálnych vládnych budov v prísne historickom slohu a tiež ako uznávaný odborný spisovateľ a pedagóg. V roku 1877 mu bol udelený cisárom Františkom Jozefom I. rytiersky titul.
1735, medirytina, rozmery s rámom 34 x 43 cm. Ryl Martin Engelbrecht podľa kresby F. B. Wernera. Titul: 'Neuester Prospect der Statt Preßburg in Hungarn, wie solche von aufgang der Sonnen anzusehen ist / Novissimus conspectus urbis Posonii in Hungaria...', dole pod obrazom legenda, vľavo dole 'F. B. Werner delin.', vpravo dole 'Martin Engelbrecht excud.' Veduta mesta spoza mestských hradieb od východu na západ. Dunaj vľavo, Uprostred dole kartuša s mestským erbom.
V zbierke GMB, inventárne číslo C7210.
Pod číslo 13 na obrázku je Kostol svätého Jána z Mathy (v minulosti Katedrála svätých Jána z Mathy a Felixa z Valois, ľudovo Kostol trinitárov), ktorý sa v súčasnosti nachádza na Župnom námestí v Bratislave. Je pozoruhodné, že všetky mestské veduty z 18. storočia ukazujú veže trinitárskeho kostola s barokovými helmicami, je však isté, že ide len o umeleckú invenciu.
Friedrich Bernard Werner (1690-1776) patrí k najvýznamnejším kresličom a vedutistom stredoeurópskeho baroka. Počas svojho života precestoval viaceré historické stredoeurópske krajiny ako Čechy, Moravu, Sliezsko, Poľsko, Sasko, Bavorsko, Rakúsko a Uhorsko, a práve vďaka tomu je jeho dielo veľmi rozsiahle. Je autorom stoviek kvalitných rytín a tušových kresieb, vďaka ktorým prekonal dielo M. Meriána zo 17. storočia. Werner svoje rytiny vydal u známeho augsburského medirytca a vydavateľa Martina Engelbrechta (1684-1756)
1688, medirytina, zriedkavé pohľady na protiturecké pevnosti v Uhorsku, rozmery s rámom: 55 x 62,5 cm.
Pohľady na Wien/ Pressburg/ Guntz/Caschau/ Neytrra/Comorra/Raab/Leopold-Stadt/Neuhausel/Gran/Plindenburg/Waizen/Villeck/Serniwar/Sisek/Petrinai/Lewenz
list z diela Thesaurus exoticorum. Autor: Happel, Eberhard Werner. Vydal: Hamburg & Frankfurt, Wiering & Hertel, 1688.
Dielo Thesaurus exoticorum sa vyznačuje ilustráciami, z ktorých polovica je venovaná islamskému svetu. Táto mimoriadne rozsiahla zbierka správ o politike a cestovaní, anekdot, vedeckých objavov a experimentov je dôkazom šikovného Happelovho novinárskeho chápania populárneho vkusu. Drevoryty tvoria hlavné dielo Thomasa Wieringa. Zaoberá sa hlavne tureckými vojnami v Európe (a spomína tiež kampane v južnom Grécku od roku 1684 do roku 1688).
Eberhard Werner Happel (1647 - 1690) bol nemecký novelista, novinár a polyhistorik. V rokoch 1663-66 študoval právo a prírodné vedy v Marburgu a Gießene. Chudoba ho prinútila, aby sa zamestnal ako dvorný majster u hesenských šľachticov, potom u hamburských obchodných rodín. V roku 1673 pokračoval v štúdiu v Kieli. V nasledujúcom roku zanechal Kiel bez akademického titulu, aby mohol viesť vzdelávanie dvoch synov dvorného pána v Šlezvicku. Už v roku 1666 začal písať populistické a rozsiahle romány. V poslednom desaťročí svojho života rok čo rok vyprodukoval tisíc až dvetisíc strán beletrie spolu s geografickými a historickými vzťahmi a kompiláciami, vrátane tisícstranového súčasného historického zväzku, Thesaurus Exoticorum (Hamburg 1688).
1617, originálna medirytina, rozmery s rámom 54 x 67 cm, pohľad na Košice od G. Hoefnagela podľa Egidius vander Rye.
'CASSOVIA SVPERIORIS HVNGARIAE CIVITAS PRIMARIA'. Autori: Braun, Georg - Hogenberg, Franz. Z diela Theatri praecipuarum totius mundi urbium liber sextus, Coloniae, 1617 strana 31. (z šiesteho zväzku šesťdielneho diela Civitas orbis terrarum, jednej z najdôležitejšich prác počiatkov topografického zobrazovania). Vydané v Kolíne. V pravom dolnom rohu značené Depictum ab Egidio van der Rye Belga. Comm. Georgius Houfnaglius a 1617. V stredoch po stranách sú zaradené latinské označenia svetových strán.
Katalogizované v Závadová 240, Szalai/Szantai II. str.94 - 1617/1
V zbierkach kolorovaná verzia Library of Congress, Washington.
KOMENTÁR BRAUNA (na zadnej strane): 'Košice sú veľké a dobre opevnené mesto v Maďarskom kráľovstve. Nachádza sa na hraniciach so Sedmohradskom na Hernádoch a je v dobrej pozícii na ochranu krajiny i na remeselné a obchodné účely.' Je to jedna z najdôležitejších pevností v celom kráľovstve a schopná poraziť aj toho najsilnejšieho nepriateľa. Aj keď mesto utrpelo mnoho bitiek a nebezpečenstiev, vždy zostalo verné najchválenejšiemu cisárskemu domu Rakúska, dokonca v čase, keď sa Štefan Bocskay zmocnil nielen Sedmohradska, ale aj veľkých častí Uhorska a bolo mu dovolené ponechať si ich s povolením cisára. “
Košice sú zobrazené z juhu na kopci nad predmestím. Uprostred mesta sa týči mohutná katedrála sv. Alžbety, ktorý má ešte typickú gotický vežu, a tiež Františkánsky kostol má ešte gotickú podobu, vtedy využívaný ako vojenský sklad. Veža kostola dominikánov nemá strechu, lebo v tomto období slúžil ako sklad obilia. Okolo mesta je vidieť mestské hradby s vežami a baštami, časť záhrad a v popredí dvoch mešťanov. Začiatkom 13. storočia tu nemeckí kolonisti založili obchodné centrum, vedľa slovanského sídliska. V roku 1290 boli Košice jedným z prvých miest v Uhorskom kráľovstve, ktorým bola udelená mestská listina. Ako dôležité obchodné centrum sa mesto vyvinulo na druhé najväčšie maďarské mesto po Budíne a prosperovalo v 14. / 15. storočí. V roku 1657 získalo mesto vlastnú univerzitu. Turecké vojny a vnútorné nepokoje viedli k úpadku, takže Košice nemali v 18. storočí takmer žiadny hospodársky význam.
Braun G. a Hogenberg F. a Civitates Orbis Terrarum.
Civitates Orbis Terrarum „Braun & Hogenberg“ je šesťdielny mestský atlas a najväčšia kniha pohľadov a plánov na mesto, aká kedy vyšla: 363 rytín, niekedy nádherne farebných. Bolo to jedno z najpredávanejších diel poslednej štvrtiny 16. storočia. Georg Braun napísal text, ktorý sprevádzal plány. Veľké množstvo pohľadov bolo vyrytých podľa pôvodných kresieb Jorisa Hoefnagela (1542 - 1600), ktorý bol profesionálnym umelcom. Prvý zväzok vyšiel v latinčine v roku 1572, šiesty zväzok v roku 1617. Frans Hogenberg vytvoril tabuľky pre zväzky I až IV a Simon van den Neuwel pre tabuľky V a VI. Ďalšími prispievateľmi boli kartograf Daniel Freese a Heinrich Rantzau. Boli tiež použité diela Jacoba van Deventera, Sebastiana Münstera a Johannesa Stumpfa. Preklady vyšli v nemčine a francúzštine.
Po pôvodnom vydaní Zväzku 1 Občianskych zväzov v roku 1572 možno identifikovať sedem ďalších vydaní z rokov 1575, 1577, 1582, 1588, 1593, 1599 a 1612. Zväzok 2, ktorý bol prvýkrát vydaný v roku 1575, nasledovali ďalšie vydania v rokoch 1597 a 1612. Ďalšie zväzky sa objavili v rokoch 1581, 1588, 1593, 1599 a 1606. Nemecký preklad prvého zväzku sa objavil od roku 1574 a francúzske vydanie od roku 1575 ďalej.
Bolo zapojených niekoľko tlačiarov: Theodor Graminaeus, Heinrich von Aich, Gottfried von Kempen, Johannis Sinniger, Bertram Buchholtz a Peter von Brachel, ktorí všetci pracovali v Kolíne nad Rýnom.
Georg Braun (1541-1622)
Georg Braun sa narodil v Kolíne nad Rýnom v roku 1541. Po štúdiách v Kolíne nad Rýnom vstúpil ako novic do jezuitského rádu. V roku 1561 získal bakalársky titul a v roku 1562 magister Artium. Aj keď opustil jezuitský rád, študoval teológiu a získal licenciát z teológie.
Frans Hogenberg (1535 - 1590)
Frans Hogenberg bol flámsky a nemecký maliar, rytec a mapár. Narodil sa v Mechelene ako syn Nicolaasa Hogenberga.
Na konci 60. rokov 15. storočia Frans Hogenberg pracoval na Abraham Ortelius Theatrum Orbis Terrarum, ktoré vyšlo v roku 1570, je menovaný ako rytec mnohých máp. V roku 1568 bol vykázaný z Antverp vojvodom z Alvy a odcestoval do Londýna, kde zostal niekoľko rokov pred emigráciou do Kolína. Tam sa okamžite pustil do svojich dvoch najdôležitejších diel, Civitates publikovaných od roku 1572 a Geschichtsblätter, ktoré vyšli v niekoľkých sériách od roku 1569 do asi 1587.
Vďaka takým rozsiahlym projektom, ako sú Geschichtsblätter a Civitates, sa Hogenbergova sociálna situácia každým rokom zlepšovala. Zomrel ako zámožný muž v Kolíne nad Rýnom v roku 1590.
1588, originálna medirytina, rozmery s rámom 61 x 76 cm, 'Pressburg. Posonium vel Pisonium ut Lazius Hungariae urbs'. Braun & Hogenberg, 1588. Vydané v Kolíne, Peter von Brachel. Autori: Braun, Georg - Hogenberg, Franz. Z diela Civitates Orbis Terrarum.
Katalogizované v Koeman IV, map 588, ed. 41:1-3 (1588 B&H 4), Nebehay-Wagner 108/44.
Dielo sa nachádza v zbierkach GMB v Bratislave pod inventárnym číslom C_19818.
V zbierkach GMB v Bratislave pod inventárnym číslom C_7766.
KOMENTÁR BRAUNA (na zadnej strane): „Toto je staré a krásne mesto, ktoré je oveľa lepšie ako všetky ostatné rakúske mestá, a to nielen vďaka svojej šťastnej situácii, ale aj kvôli spôsobu života v ňom a povzbudzujúcej klíme. obklopené kopcami pokrytými vinicami a mnohými lesmi. Preto tu slnko nedovolí príliš presladiť víno. V blízkosti okraja sa nachádza hrad na vysokom kopci, ktorý bráni mesto pred nepriateľmi a zaisťuje jeho ochranu. pokračuje v úcte a úcte voči svojim zákonným vládcom. Pod ním preteká slávna rieka Dunaj cez zelené lúky, záhrady a výbehy, v ktorých je vidieť, že sa stádo oviec, kamzíkov, jeleňov a inej zveri deportujú. ““
Je to pohľad z vysoko vyvýšeného hľadiska, ktorý sa z juhu pozerá na mesto na severnom brehu Dunaja a v pozadí sa týčia Malé Karpaty. Naľavo je hrad na kopci s mestom lemujúcim nohu. Dóm svätého Martina, ktorého veža je zastúpená v nepomerne malom meradle, sa nachádza na západnom okraji mierne opevneného mesta. Bratislava (nemecký Pressburg) patrila do Uhorského kráľovstva takmer nepretržite od začiatku 10. storočia do roku 1918. Pod starým hradom vyrástlo trhové mesto a v roku 1241 sa tu usadili početní nemeckí kolonisti. Po veľkej časti maďarského územia a jeho hlavného mesta Budína ( Ofen), ktorý pripadol Osmanskej ríši v roku 1526, bola Bratislava využívaná ako hlavné mesto až do 18. storočia. Uhorskí Habsburgovci boli korunovaní v Svätom Martine v rokoch 1563 až 1830. V roku 1918 bola Bratislava postúpená novej Československej republike; od roku 1993 je hlavným mestom Slovenska.
Braun G. a Hogenberg F. a Civitates Orbis Terrarum.
Civitates Orbis Terrarum „Braun & Hogenberg“ je šesťdielny mestský atlas a najväčšia kniha pohľadov a plánov na mesto, aká kedy vyšla: 363 rytín, niekedy nádherne farebných. Bolo to jedno z najpredávanejších diel poslednej štvrtiny 16. storočia. Georg Braun napísal text, ktorý sprevádzal plány. Veľké množstvo pohľadov bolo vyrytých podľa pôvodných kresieb Jorisa Hoefnagela (1542 - 1600), ktorý bol profesionálnym umelcom. Prvý zväzok vyšiel v latinčine v roku 1572, šiesty zväzok v roku 1617. Frans Hogenberg vytvoril tabuľky pre zväzky I až IV a Simon van den Neuwel pre tabuľky V a VI. Ďalšími prispievateľmi boli kartograf Daniel Freese a Heinrich Rantzau. Boli tiež použité diela Jacoba van Deventera, Sebastiana Münstera a Johannesa Stumpfa. Preklady vyšli v nemčine a francúzštine.
Po pôvodnom vydaní Zväzku 1 Občianskych zväzov v roku 1572 možno identifikovať sedem ďalších vydaní z rokov 1575, 1577, 1582, 1588, 1593, 1599 a 1612. Zväzok 2, ktorý bol prvýkrát vydaný v roku 1575, nasledovali ďalšie vydania v rokoch 1597 a 1612. Ďalšie zväzky sa objavili v rokoch 1581, 1588, 1593, 1599 a 1606. Nemecký preklad prvého zväzku sa objavil od roku 1574 a francúzske vydanie od roku 1575 ďalej.
Bolo zapojených niekoľko tlačiarov: Theodor Graminaeus, Heinrich von Aich, Gottfried von Kempen, Johannis Sinniger, Bertram Buchholtz a Peter von Brachel, ktorí všetci pracovali v Kolíne nad Rýnom.
Georg Braun (1541-1622)
Georg Braun sa narodil v Kolíne nad Rýnom v roku 1541. Po štúdiách v Kolíne nad Rýnom vstúpil ako novic do jezuitského rádu. V roku 1561 získal bakalársky titul a v roku 1562 magister Artium. Aj keď opustil jezuitský rád, študoval teológiu a získal licenciát z teológie.
Frans Hogenberg (1535 - 1590)
Frans Hogenberg bol flámsky a nemecký maliar, rytec a mapár. Narodil sa v Mechelene ako syn Nicolaasa Hogenberga.
Na konci 60. rokov 15. storočia Frans Hogenberg pracoval na Abraham Ortelius Theatrum Orbis Terrarum, ktoré vyšlo v roku 1570; je menovaný ako rytec mnohých máp. V roku 1568 bol vykázaný z Antverp vojvodom z Alvy a odcestoval do Londýna, kde zostal niekoľko rokov pred emigráciou do Kolína. Tam sa okamžite pustil do svojich dvoch najdôležitejších diel, Civitates publikovaných od roku 1572 a Geschichtsblätter, ktoré vyšli v niekoľkých sériách od roku 1569 do asi 1587.
Vďaka takým rozsiahlym projektom, ako sú Geschichtsblätter a Civitates, sa Hogenbergova sociálna situácia každým rokom zlepšovala. Zomrel ako zámožný muž v Kolíne nad Rýnom v roku 1590.
1790, medirytina/lept, rozmer listu 32 x 41 cm, s rámom 50 x 60 cm. Titul: Adcuratus Prospectus Coronationis in Regem Incliti Regni Hungariae ... Imperatoris Leopoldi hujus Nominis Secundi, Posonii die XV. Novembr 1790 ... Vľavo dole C.Schütz delin, vpravo dole J. Mansfeld scul. Medirytina J. Mansfelda podľa predlohy od C. Schütza; vydané nakladateľstvom Artaria vo Viedni v roku 1790.
V zbierkach
GMB, inventárne číslo C1442.
Rakúskej národnej knižnice, inventárne číslo Pk 400, 322.
Tretí syn Márie Terézie a cisára Františka I. Štefana. Bol prezývaný ako „knieža mieru“, „kráľ pastierov“ a „ Leopold Múdry“, vďaka jeho dôkladnej reformnej politike. Ako 22-ročný sa Leopold ujal vlády v Toskánsku, ktoré dostal z pozície druhého nástupcu na panovnícky trón. Svojej úlohy sa zmocnil zodpovedne. Začal s reformou daňového systému, zabezpečil slobodu remeselnej výroby, samosprávu obciam, zákon o nahradení pravidelnej armády občianskou milíciou. No revolučným krokom, ktorý v ňom dozrieval niekoľko rokov, bolo spísanie ústavy, ktorá by konštituovala občiansku spoločnosť. Jednotlivé obce by mali svojich zástupcov v parlamente, ktorý by mal väčšiu právomoc ako panovník, pretože by mohol vetovať jeho zákony. Lenže tento zámer sa neuskutočnil, pretože po smrti Márie Terézie, jeho matky, nastúpil na trón jeho brat Jozef II, ktorý začal presadzovať tvrdú centralizačnú politiku a z Leopolda urobil len vysoký orgán centrálnej správy riadený z Viedne. Leopold zahŕňal Jozefa množstvom návrhov a pripomienok, ale Jozef ich ignoroval. Po smrti svojho brata Jozefa II. sa bez okolkov dal korunovať za uhorského kráľa. Korunovácia sa uskutočnila 15. novembra 1790. Leopold II. znova zriadil šľachtické stolice a oslobodil šľachtu od platenia daní, no na druhej strane ponechal centrálne dvorské úrady, ktoré značne oslabovali uhorské samosprávne orgány. V pokračovaní v Jozefových reformách, ale s väčším taktom a citlivosťou ako to robil Jozef, mu zabránila náhla smrť, ktorá prekvapila celú verejnosť. Dokonca sa začali objavovať fámy o otrave, ale pravdepodobnou príčinou boli jeho žalúdočné a črevné problémy, ktorým neprospievalo ani 17-hodinové pracovné nasadenie, keď nastúpil do úradu cisára.
Korunovácia
Po smrti Jozefa II. sa bez okolkov dal korunovať jeho brat Leopold II. za uhorského kráľa a to v Prešporku, hoci uhorské stavy žiadali, aby sa korunovácia uskutočnila v Budíne.
Korunovácia sa uskutočnila 15.11.1790.
Do Dómu sv. Martina museli korunu doviezť práve z Budína. Kráľ prišiel do korunovačného mesta od rieky Moravy zo severozápadu. Skôr než vstúpil do Prešporka, navštívil primasa Jozefa Batthyányho v jeho letnom paláci mimo hradieb mesta, kde ho pohostil sám kardinál.
Do mesta vstúpil slávobránou postavenou na Suchom mýte pred palácom grófa Grassalkoviča a Michalskou bránou. Prepychový Primaciálny palác bol dokončený len pred niekoľkými rokmi a panovník neváhal ubytovať sa práve tu. Hradný palác bol v tom období prestavaný a slúžil ako generálny seminár. Pre potreby panovníka sa nedal použiť ani provizórne. Veľká sála hradného paláca však na otvorenie korunovačného snemu postačovala. Kráľ otvoril korunovačný snem 11. novembra 1790. Najprv účastníci snemu zvolili palatína - princa Leopolda Alexandra, Leopoldovho syna a termín korunovácie určili na 15. novembra 1790. Na počesť tohto významného dňa boli vytlačené korunovačné mince a na počesť Leopoldovej sestry Karolíny Márie a jej manžela, sicílskeho kráľa Ferdinanda vyrazili pamätné medaily.
Na korunovačnej slávnosti nový palatín Leopold Alexander kládol spolu s arcibiskupom na hlavu svojho otca kráľovskú korunu. Pri ďalšej časti korunovácie vo františkánskom kostole mu predstavil 33 šľachticov, ktorých kráľ následne pasoval za rytierov Zlatej ostrohy. Po absolvovaní všetkých častí korunovačného aktu sa sprievod na čele s kráľom vydal na hrad. Cestou prešli ďalšou slávobránou, ktorú kráľovi pripravila prešporská židovská obec na Zámockej ulici neďaleko záhradného paláca grófa Pálffyho. Pri vchode aj východe zo slávobrány stáli rabíni so zvitkami tóry v rukách a študenti talmudskej školy spievali kráľovi staré piesne.
Deň korunovácie bol ukončený slávnostnou večerou v letnom arcibiskupskom paláci a ohňostrojom. Nasledujúci večer knieža Anton Grassalkovič usporiadal vo svojom paláci mimo hradieb mesta slávnostnú večeru a ples pre pozvaných hostí.
Slávnosti trvali celý týždeň. Nezabudlo sa ani na prostý ľud. Na vonkajšom nádvorí hradu preň tri dni opekali niekoľko veľkých volov, na priestranstve medzi Rybárskou bránou a korunovačným kopčekom sa konala veľká ľudová zábava.
Hneď po korunovácii previezli svätoštefánsku korunu späť do Budína.
Leopold II. vládol iba dva roky, zomrel v roku 1792.
Jeho nástupcom sa stal jeho syn František I. a za uhorského kráľa sa nechal korunovať vo františkánskom kostole v hlavnom meste Budíne. Dve z jeho manželiek Mária Ludovika a Karolína Augusta však boli opäť korunované v Prešporku.
Zdroj: Bratislava Tourist Service
1835, litografia, rozmer s rámom 62 x 72 cm. Titul: Hauptmomente aus dem Leben Sr. Majestät Franz 1. Kaisers von Oesterreich, apostol. Königs. E VITA FRANCISCI I. IMPERATORIS AUSTRIAE REGIS APOSTOLICI. Uprostred dole slepotiskové razítko, vľavo dole Höchle del., vpravo dole Wolf lith.
Krönung Ihrer Majestät der Kaiserin und Königin Maria Ludovica zu Pressburg am 17ten September 1808.
Litografia Franza Wolfa podľa predlohy Johanna Nepomuka Hoechleho zo série „Hlavné momenty v živote Jeho Veličenstva Franza I.“; vydané vo Viedni v roku 1835, Gedr. im Lith. Institut in Wien, 1835.
V zbierkach
GMB, inventárne číslo C1440
Moravskej zemskej knižnici v Brne.
Korunovácia cisárovnej Márie Ludoviky za uhorskú kráľovnú v Dóme Sv. Martina v Pressburgu 7. septembra 1808 (v titulku je nesprávne uvedené „17. september ako dátum korunovácie). Cisárovná kľačí na vankúši pred hlavným oltárom. Mária Ludovika, tretia manželka a sesternica kráľa Františka I. bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v Prešporku dňa 7.septembra 1808. Stalo sa tak v čase víťazného ťaženia Napoleónovej armády Európou. František I. sa musel vzdať svojho titulu rímskeho cisára a dokonca dať Napoleónovi svoju dcéru Máriu Lujzu za manželku. Mária Ludovika sa s týmto manželstvom nikdy nezmierila.
Samotnej korunovácii podľa zvyku predchádzalo zasadanie korunovačného snemu. Kráľovnú korunovali domácou korunou a starou svätoštefánskou korunou, ktorú priviezli do Prešporka už 26. augusta. Uhorský snem daroval kráľovnej po korunovácii nezvyčajne veľký korunovačný dar - sumu pol milióna zlatých. Kráľovná časť sumy darovala novozriadenej uhorskej vojenskej akadémii.
Večer po korunovaní usporiadali členovia streleckého spolku mesta Prešporka v mestskej strelnici slávnostné strelecké preteky - streľbu na terč.
1811, originálna medirytina, rozmery listu: 42 x 30 cm, s rámom 50 x 40,5 cm. Rytec: Bernhard Biller.
vľavo dole: 'Keszult 1811 Efzt'; vpravo dole: 'B. Biller Sc', dole: 'Nagy méltóságú Erdődi gróf Pálffy Ő Excellentziájának hazafiúi igyekezete hathatós Előmozditójának ajánlja a' Kiadó .' V pravom hornom a dolnom rohu sa nachádzajú legendy.
Ručne kolorovaná mapa Prešporskej župy s mestami Bratislava, Modra, Devín, Malacky... Demeter Görög (1760 – 1833) bol uhorský kartograf, čestný člen Akádémie vied, žiak S.Mikovínyho. Vytvoril Atlas uhorských stolíc 'Atlas Hungaricus', ktorý pripravoval v rokoch 1793 – 1800 v spolupráci s redaktorom S. Kerekesom. Stoličné mapy D. Göröga vyšli vo forme viazaného diela roku 1802 vo Viedni. V rokoch 1802 až 1811 vychádzali aj jednotlivo. Táto mapa bola vytlačená v roku 1811 a poznáme aj meno rytca - Bernhard Biller, ktorý sa podieľal aj na výrobe prvých uhorských glóbusov.
1638, originálna medirytina, rozmer listu 38 x 32 cm, s rámom 41,5 x 49 cm. Matthäus Merian. Titul: 'TOPOGRAPHIA REGIAE LIBERAEQ CIVITATIS POSONIENSIS VULGO PRESSBURG HUNGARIAE SUPERIORIS AD DANUBIUM'. Dole legenda 1 až 8. Vydané vo Frankfurte.
V zbierkach GMB GMB v Bratislave pod inventárnym číslom C_19815.
Pohľad na Bratislavu s uhorským a bratislavským erbom. Dole legenda s názvami niektorých budov označených 1. až 8. Autorom je Matthaus Merian. Literatúra: Závadová 27, Szalai/Szantai Poszony 1638/1.
Matthäus Merian st. (1593 Basel - 1650 Schwalbach) bol švajčiarsky rytec a vydavateľ, ktorý pôsobil hlavne vo Franfurte nad Mohanom. Jeho žiakom bol aj Václav Hollar. V rodinnej tradícii ďalej pokračuje jeho syn Matthäus Merian, ktorý bol úspešným maliarom, rytcom a vydavateľom. Rodinný podnik úspešne fungoval tri generácie Merianovcov až do roku 1727.
1820-1830, kolorovaná litografia, nakreslil Jozef Anton Lántz, litografoval a vytlačil Josef Trentsensky, rozmery listu 36,5 x 46 cm, 50 x 58 cm s rámom. Titul: 'Ansicht der Ruine von Theben.' 'aufgenommen und gezeichnet von Jos. Lantz' 'Lithog. und zu haben bey Jos. Trentsensky in Pesth und Wien' (Pešť a Viedeň).
V zbierkach GMB, inventárne číslo C15441.
Na začiatku 19. storočia sa rozšíril a rýchle zdokonalil nový spôsob reprodukčnej grafiky: kamenotlač (litografia).
Na rozdiel od namáhavej práce rytia do kovovej, najčastejšie medenej, dosky sa obraz reprodukoval na platni z mäkkého kameňa omnoho jednoduchšie. Takým spôsobom sa dali pomerne rýchlo a vo veľkých nákladoch publikovať umelecké diela, najmä vtedy veľmi obľúbené pohľady na krajiny a mestá.
Jedným z mnohých autorov, ktorí v tom období zvečnili Prešporok, bol Josef Lanz (Lántz), od ktorého poznáme niekoľko pohľadov na miesta v okolí mesta, vydané u firmy Jos. Trentsensky (Pešť a Viedeň).
Devínsky hrad patrí spolu s Nitrianskym hradom k najstarším hradným objektom na Slovensku. Kvôli krásnym malebným výhľadom, romanticky vyzerajúcej štíhlej hradnej veže zvanej Panenská, ako aj romantickej okolnej krajine Devín v priebehu času inšpiroval mnohých umelcov.
S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Koniec jeho slávy sa prehĺbil v r.1809, keď už výrazne schátraný hrad takmer bez boja obsadili oddiely Napoleona a zachované budovy čiastočne vyhodili do vzduchu. V 19. storočí sa na výslnie tisla veľkomoravská tradícia Devína, ktorý sa stal jedným zo symbolov národného obrodenia. V r.1836 podnikol Ľudovít Štúr so svojimi stúpencami pamätnú vychádzku Štúrovcov na hrad, ktorú dnes pripomína pamätná tabuľa na hrade.
Skazu jadra hradu priniesla príprava veľkolepých osláv svätoštefanského milénia, keď ho na konci 19.storočia čiastočne zrútili a zabetónovali ako podstavec pre pomník kniežaťa Arpáda. Od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia prebiehajú na hrade systematické výskumy.
1827, kolorovaná litografia, autor Jozef Anton Lántz, rozmery listu 41,2 x 52,2 cm, s rámom 50 x 58 cm. Titul: 'Ruine von Theben.', vpravo dole 'Jos. Lántz, 1827'. Vydavateľ: Jos. Trentsensky (Pešť a Viedeň), 1827.
V zbierkach GMB, inventárne číslo C7580.
Na začiatku 19. storočia sa rozšíril a rýchle zdokonalil nový spôsob reprodukčnej grafiky: kamenotlač (litografia).
Na rozdiel od namáhavej práce rytia do kovovej, najčastejšie medenej, dosky sa obraz reprodukoval na platni z mäkkého kameňa omnoho jednoduchšie. Takým spôsobom sa dali pomerne rýchlo a vo veľkých nákladoch publikovať umelecké diela, najmä vtedy veľmi obľúbené pohľady na krajiny a mestá.
Jedným z mnohých autorov, ktorí v tom období zvečnili Prešporok, bol Josef Lanz (Lántz), od ktorého poznáme niekoľko pohľadov na miesta v okolí mesta, vydané u firmy Jos. Trentsensky (Pešť a Viedeň).
Devínsky hrad patrí spolu s Nitrianskym hradom k najstarším hradným objektom na Slovensku. Kvôli krásnym malebným výhľadom, romanticky vyzerajúcej štíhlej hradnej veže zvanej Panenská, ako aj romantickej okolnej krajine Devín v priebehu času inšpiroval mnohých umelcov.
S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Koniec jeho slávy sa prehĺbil v r.1809, keď už výrazne schátraný hrad takmer bez boja obsadili oddiely Napoleona a zachované budovy čiastočne vyhodili do vzduchu. V 19. storočí sa na výslnie tisla veľkomoravská tradícia Devína, ktorý sa stal jedným zo symbolov národného obrodenia. V r.1836 podnikol Ľudovít Štúr so svojimi stúpencami pamätnú vychádzku Štúrovcov na hrad, ktorú dnes pripomína pamätná tabuľa na hrade.
Skazu jadra hradu priniesla príprava veľkolepých osláv svätoštefanského milénia, keď ho na konci 19.storočia čiastočne zrútili a zabetónovali ako podstavec pre pomník kniežaťa Arpáda. Od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia prebiehajú na hrade systematické výskumy.
1825, litografia, rozmer listu 60 x 88 cm. Titul: Krönung ihrer Majestät der Kaiserin Carolina Augusta zur Königin von Ungarn am 25. Sept. 1825 in Pressburg Als denkmal und zur Feyer der glücklichen Wiedergenesung Sr Majestaet Franz des Ersten Kaiser von Oesterreich. Vpravo dole 'J. B. Clarot lith.' Zadná strana: 'Krönung ihrer Majestät der Kaiserin Carolina Augusta zur Königin von Ungarn am 25. Sept. 1825 in Pressburg - Erklärung der Personen', rytina, ktorá popisuje osoby na korunovácii kráľovnej Karolíny.
Litografia J. B. Clarota, vydané vo Viedni Johannom Aloysom Schlosserom v roku 1825.
Litografia, ale kolorovaná, sa nachádza v zbierkach Kunstbibliothek, Staatliche Museen v Berlíne, inventárne číslo 14135390.
Po nešťastnej a devastujúcej bitke pri Moháči 1526, kde zahynul aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský, nastal zápas o kráľovskú korunu medzi najbohatším uhorským šľachticom Jánom Zápoľským, ktorého podporovala stredná a drobná šľachta, a medzi Ferdinandom I. Habsburgským, ku ktorému sa hlásili uhorskí magnáti a kráľovský dvor. Ján Zápoĺský sa nechal narýchlo s podporou Osmanskej ríše korunovať v Budíne, ale Ferdinand I. tiež nezaváhal a zvolal narýchlo uhorský snem do Bratislavy a nechal sa tam 17. decembra 1526 zvoliť za kráľa. V roku 1527 začala v Uhorsku dôvodu tohto 'dvojvládia' občianska vojna. Na jar toho roku Ferdinand I. vpadol s malým vojskom do Uhorska a v júni 1527 dobyl Budín. I keď on bol korunovaný v Stoličnom Belehrade v roku 1827, nasledujúci akt korunovácie nového uhorského kráľa (Maximiliána II., Ferdinandovho syna) sa už konal v Bratislave. Od roku 1536 sa vtedajšia Bratislava (Prešporok, Pressburg, Pozsony) stala hlavným mestom Uhorska a miestom korunovácie uhorských kráľov.
Na obrázku je výjav z predposlednej korunovácie - korunovácia Karolíny Augusty, štvrtej manželky Františka I. Habsburgského - posledného rímsko-nemeckého cisára a prvého rakúskeho cisára - za uhorskú kráľovnú.
Ich svatba sa konala v Míchove už v roku 1816 a Karolína Augusta mala vtedy len 23 rokov a za sebou mala jedno nevydarené manželstvo. No manželstvo s Františkom I aj napriek veľkému vekovému rozdielu bolo šťastné.
Svätoštefanskú korunu doviezli z Budína už 9. Septembra v slávnostnom sprievode. Na starosti ju mal vtedajší ochranca koruny Štefan Végh. Stavy sa vybrali až k hraniciam a tam vyčkali, kým sa priblíži koč s korunou. Do mesta koč dorazil až v podvečer okolo piatej hodiny. Koč sa zastavil pri kostole sv. Martina, kde už čakali zástupcovia mestského magistrátu a duchovní. Magistrálni radcovia preniesli korunu do kaplnky sv. Jána Almužníka, kde nad ňou bdela korunná stráž a meštiacka milícia.
Do Bratislavy dorazila Karolína Augusta so sprievodom 17. septembra 1825 po novom moste cez Dunaj, ktorý postavili špeciálne pre túto príležitosť a ktorý pomenovali Karolíniným mostom. Bol zostavený z 23 člnov a slúžil obyvateľom mesta ešte mnoho ďalších rokov. Otváral sa v strede, aby mohli prechádzať lode a rozoberali ho len v zime. Uprostred mosta stále malá drevená kaplnka so sochou sv. Jána Nepomuckého.
Slávnostná korunovácia Karolíny Augusty za uhorskú kráľovnú sa konala v dóme sv. Martina 25. septembra. Na tejto litografii je zachytená ako prijíma svätoštefanskú kráľovskú korunu. Tento akt nasledujúce roky pripomínal stĺp Karolíny Augusty s fontánou pred kláštorom milosrdných bratov na dnešnom Námestí SNP v Bratislave.
Posledná korunovácia sa v Bratislave konala v roku 1830. Bola to korunácia syna cisára Františka I z prvého manželstva Ferdinanda I za rakúskeho cisára, ktorý bol následne v roku korunovaný 1836 ako posledný český kráľ (Ferdinand V. zvaný Dobrotivý) v pražskej svätovítskej katedrále.
1670, originálny lept na ručnom papieri s vodoznakom, rozmer listu 33 x 44 cm, neznámy autor. Vpravo hore v legende La Battaglia apresso di Levenz data dal Generale Cesareo Conte de Souches contro Turchi, Tartari, Moldaui e Valacchi, con la piena Vittorie degli Imperiali e liberatione della Fortezza dall Assedio 1664: adi 19 di Luglio.
Z diela Gualdo Priorato: Historia de Leopoldo Cesare, Viedeň 1670.
V zbierkach GMB, invetárne číslo G_13667.
V zbierkach La biblioteca virtuale della grafica e dell'illustrazione libraria del Comune di Milano, invetárne číslo A.S. m. 3-36.
Bitka pri Leviciach, niekedy nazývaná tiež Obliehanie Levíc, je vojenský stret habsburských a tureckých vojsk v rámci Rakúsko-tureckej vojny, ktorý sa udial 19. júla 1664 pri meste Levice. Generál de Souches zahájil ofenzívu na jar roku 1664 na prinavrátenie okupovaných oblastí – po dobytí Nových Zámkov padli do tureckých rúk na jeseň roku 1663 postupne Novohrad, Nitra, Levice, Hlohovec aj ďalšie priľahlé obce. Pod Levický hrad prišla pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülüa mohutná armáda 1. novembra 1663. Nasledujúci deň, po dohode s vtedajším kapitánom hradu Gašparom Bartakovitsom, sa Turci zmocnili hradu a posádka získala právo slobodného odchodu.
De Souchesovo vojsko v jarnej ofenzíve najprv dobylo 3. mája 1664 späť Nitru. Následne de Souches porazil 16. mája 1664 osmanské vojsko pod velením Mehmeta Küçüka v Bitke pri Žarnovici. Toto víťazstvo umožnilo habsburskej armáde stočiť sa na juh k Leviciam. Mesto aj hrad získal de Souches opäť do cisárskych rúk 12. júna 1664. Po zabezpečení hradnej posádky sa vrátil so svojím vojskom do Nitry. Turci sa však nechceli vzdať pevnosti a vyslali na opätovné dobytie Levíc 15 až 20-tisícové vojsko. Osmanské posily predstavovala armáda pod Alím Pašom, ktorá vyrazila z Budína, aby zastavila postup cisárskych vojsk. V blízkosti Levíc sa jej vedenia sa ujal vtedajší budínsky paša Sarı Hüseyin Paša, ktorý obľahol hrad aj mesto. Posádka hradu ale tentoraz nekapitulovala a začala obliehateľom vzdorovať.
De Souches sa vydal z Nitry cez Zlaté Moravce a Hronský Beňadik ku Kozárovciam. Tam prekročil Hron a zaujal bojové pozície medzi Tlmačmi a Hronskými Kľačanmi. Osmanské vojsko vtedy prerušilo obliehanie a pohlo sa proti cisárskemu vojsku. Na sever od Levíc sťažovala presuny oboch vojsk močaristá pôda. Samotná bitka sa odohrala 19. júla 1664 v priestore medzi obcami Starý Tekov, Hronské Kľačany a Podlužany. Aj napriek tomu že Osmani boli v početnej prevahe, cisárske vojsko bolo lepšie vyzbrojené a povzbudené predchádzajúcimi úspechmi. Osmanská armáda bola zložená najmä z nepravidelných jednotiek, ktoré sa nemohli rovnať dobre organizovaným cisárskym jednotkám, chránenými falangovou formáciou svojich kopijníkov.
V úvodnej fáze bitky de Souches skryl časť svojich jednotiek, aby vyprovokoval osmanský útok. Keď osmanské jednotky vkročili do pasce a odhalili zvyšok nepriateľskej armády, oddiely osmanských osobitých jednotiek, najmä Moldavcov a Valachov, sa dali na útek. Keď počas boja opustili svoje pozície, aj v ostatných tureckých jednotkách zavládla panika a tiež začali utekať. Vojsko de Souchesa vzniknutú príležitosť využilo a naplno udrelo na zvyšky armády.
Osmanské vojská stratili asi 8000 mužov, všetky delá, zásoby aj bojové zástavy. Počas ústupu bol zabitý tiež ich veliteľ Alí Paša. Cisárska armáda získala bohatú korisť zásob a zbraní, vrátane 1200 vozov so zásobami, 11 veľkých diel a viacerých menších. Na habsburskej strane boli straty malé, odhadujú sa na 100-200 mužov. V bitke padol Štefan Kohári, hlavný kapitán banských miest a župan Hontianskej stolice, ktorý velil pravému krídlu uhorských vojsk. Počas bojov ho zasiahla nepriateľská guľka. Podľa tradície ho splašený kôň ťahal po zranení v priestore Levíc za sebou až ku kaplnke pri obci Hronské Kosihy. Pochovaný bol v kostole v Hronskom Beňadiku.
1670, originálny lept na ručnom papieri s vodoznakom, rozmer listu 33 x 42 cm. Pravdepodobne ryl holandský rytec, grafik a kresliar Gaspar Bouttats, z diela Gualdo Priorato, Historia di Leopoldo Caesare, Viedeň, 1670. Titul 'Prospettiva della Piazza di Levenz'.
vľavo dole Prospettiva della fortezza di Levenz dissegno della Fortezza di Leuenz attaccata, e presa per assalto, el Castello reso per accordo al Generale Conte di Souches 1664
V zbierkach GMB, invetárne číslo C 25343.
V zbierkach Library of Congress Prints and Photographs Division Washington, D.C., invetárne číslo LOT 14117, no. 106.
Katalogizované Závadová 300. Szalai/Szantai II. str.104 - 1670/2.
Tlač z vtáčej perspektívy ukazuje plán s rozložením bojiska okolo Levenzu (Levice, Slovensko). Tlač je rozdelená na malú hornú časť a dolnú časť. Horná časť zobrazuje panoramatický pohľad na opevnenie na kopci, opevnené mesto a zalesnené kopce v diaľke. Pevnosť pod poľným maršalom grófom Jean-Louis Raduit de Souches bola oslobodená spod tureckej okupácie v roku 1664. Zahŕňa pohľady na opevnenia, formácie jednotiek a umiestnenie vojsk. V pravom popredí sú postavy na koni na koni pozdĺž útesu nad bojiskom.
Bitka pri Leviciach, niekedy nazývaná tiež Obliehanie Levíc, je vojenský stret habsburských a tureckých vojsk v rámci Rakúsko-tureckej vojny, ktorý sa udial 19. júla 1664 pri meste Levice. Generál de Souches zahájil ofenzívu na jar roku 1664 na prinavrátenie okupovaných oblastí – po dobytí Nových Zámkov padli do tureckých rúk na jeseň roku 1663 postupne Novohrad, Nitra, Levice, Hlohovec aj ďalšie priľahlé obce. Pod Levický hrad prišla pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülüa mohutná armáda 1. novembra 1663. Nasledujúci deň, po dohode s vtedajším kapitánom hradu Gašparom Bartakovitsom, sa Turci zmocnili hradu a posádka získala právo slobodného odchodu.
De Souchesovo vojsko v jarnej ofenzíve najprv dobylo 3. mája 1664 späť Nitru. Následne de Souches porazil 16. mája 1664 osmanské vojsko pod velením Mehmeta Küçüka v Bitke pri Žarnovici. Toto víťazstvo umožnilo habsburskej armáde stočiť sa na juh k Leviciam. Mesto aj hrad získal de Souches opäť do cisárskych rúk 12. júna 1664. Po zabezpečení hradnej posádky sa vrátil so svojím vojskom do Nitry. Turci sa však nechceli vzdať pevnosti a vyslali na opätovné dobytie Levíc 15 až 20-tisícové vojsko. Osmanské posily predstavovala armáda pod Alím Pašom, ktorá vyrazila z Budína, aby zastavila postup cisárskych vojsk. V blízkosti Levíc sa jej vedenia sa ujal vtedajší budínsky paša Sarı Hüseyin Paša, ktorý obľahol hrad aj mesto. Posádka hradu ale tentoraz nekapitulovala a začala obliehateľom vzdorovať.
De Souches sa vydal z Nitry cez Zlaté Moravce a Hronský Beňadik ku Kozárovciam. Tam prekročil Hron a zaujal bojové pozície medzi Tlmačmi a Hronskými Kľačanmi. Osmanské vojsko vtedy prerušilo obliehanie a pohlo sa proti cisárskemu vojsku. Na sever od Levíc sťažovala presuny oboch vojsk močaristá pôda. Samotná bitka sa odohrala 19. júla 1664 v priestore medzi obcami Starý Tekov, Hronské Kľačany a Podlužany. Aj napriek tomu že Osmani boli v početnej prevahe, cisárske vojsko bolo lepšie vyzbrojené a povzbudené predchádzajúcimi úspechmi. Osmanská armáda bola zložená najmä z nepravidelných jednotiek, ktoré sa nemohli rovnať dobre organizovaným cisárskym jednotkám, chránenými falangovou formáciou svojich kopijníkov.
V úvodnej fáze bitky de Souches skryl časť svojich jednotiek, aby vyprovokoval osmanský útok. Keď osmanské jednotky vkročili do pasce a odhalili zvyšok nepriateľskej armády, oddiely osmanských osobitých jednotiek, najmä Moldavcov a Valachov, sa dali na útek. Keď počas boja opustili svoje pozície, aj v ostatných tureckých jednotkách zavládla panika a tiež začali utekať. Vojsko de Souchesa vzniknutú príležitosť využilo a naplno udrelo na zvyšky armády.
Osmanské vojská stratili asi 8000 mužov, všetky delá, zásoby aj bojové zástavy. Počas ústupu bol zabitý tiež ich veliteľ Alí Paša. Cisárska armáda získala bohatú korisť zásob a zbraní, vrátane 1200 vozov so zásobami, 11 veľkých diel a viacerých menších. Na habsburskej strane boli straty malé, odhadujú sa na 100-200 mužov. V bitke padol Štefan Kohári, hlavný kapitán banských miest a župan Hontianskej stolice, ktorý velil pravému krídlu uhorských vojsk. Počas bojov ho zasiahla nepriateľská guľka. Podľa tradície ho splašený kôň ťahal po zranení v priestore Levíc za sebou až ku kaplnke pri obci Hronské Kosihy. Pochovaný bol v kostole v Hronskom Beňadiku.
1670, originálny lept, rozmer listu 36,5 x 42 cm. Titul: 'DISSEGNO DELL 'ESERCITO IMPERIALE SOTTO IL COMMANDO DEL GENERALE CONTE DI SOUCHES ACCAMPATO TRA NEVHEVSEL ET COMMORA CON PENSIERO D'ATTACCAR IL DETTO NEVHIISEL CHE POI FV' TRALASCIATO PER'
Z diela G.G. Priorato: 'Historia di Leopoldo Cesare', Viedeň, 1670.
V zbierkach GMB, invetárne číslo G 13705.
V zbierkach Kresťanské múzeum v Ostrihome, invetárne číslo Ltsz. 1975.4697.1.
V roku 1663 Turci dobyli pevnosť v Nových Zámkoch a a ich zhruba desaťtisícové horda sa dostala cez Váh a Karpaty na juhovýchodnú Moravu. Evrópa bola zhrozená. Moravské stavy síce sformovali na obranu krajiny peší pluk, lenže ten sa pred Turkami rozpŕchol.
Obce Lanžhot a Podivín sa zmenili na trosky. Sedliaci z Pouzdřan, ktorí sa postavili nepriateľovi na odpor, boli takmer dojednoho Turkami pobití a Pouzdřany boli vypálené. tiež v Hustopečiach padlo 200 ľudí a polovica mesta ľahla popolom. 5. septembra Turci zaútočili na Židlochovice, tie sa ale ubránili, zato Pohořelice, Rajhrad a Měnín boli spustošené. Turci vtedy prenikli až Veľkému Meziříčí; kto z moravských nestihol utiecť, toho čakal krutý osud: ľudia nad 40 rokov zmasakrovali a mladé odvliekli do Uhorska.
Rakúsky cisár na obranu Moravy vyslal 3 tisíc jazdcov, ktorí sa spojili s moravským vojskom, ktorému velil francúzsky generál Raduit de Souches, jeden z najschopnejších generálov tridsaťročnej vojny. Turecké nájazdy v roku 1663 mali strašný dopad na celú juhovýchodnú Moravu. Celkové škody na majetku sa vyšplhali na milióny zlatých. K tomu je nutné pripočítať desaťtisíce odvlečených mužov a žien v produktívnom veku. Len v Hradišťskom kraji bolo zničených a spálených na 49 dedín a mestečiek.
Odvetné ťaženie na seba nenechalo dlho čakať. Roku 1664 generál de Souches na čele moravských, českých a pomocných sasko-durínskych vojsk vtrhol do Uhorska. Dobyl Nitru a Levice a porazil silný turecký oddiel u Nových Zámkov, pričom oslobodil niekoľko sto zajatých Moravanov. Tureckému pašovi sa podarilo z obkľúčeného mesta Nitry prebiť so 60 vojakmi osobnej stráže. Ostatní Turci sa vzdali za čestných podmienok. Nitriansky hrad bol kvôli bojom veľmi poškodený, de Souches chcel preto rozobrať domy Dolného mesta a hrad z tohto materiálu opraviť. Kapitán Levického hradu Koháry a ani miestna komunita nesúhlasila, takže sa hrad musel postupne opravovať dlhšie obdobie. Neskôr dobyl ešte Parkan (Štúrovo) a rozložil sa s vojskom medzi Komárnom a Novými Zámkami, aby ochránil Horné Uhorsko a Moravu.
1670, originálny lept, rozmer listu 35 x 40,5 cm. Titul: 'Esplicatione dell Esercito volante col quale il Generale Conte di Souches ha battuto i Turchi nel contorno di Commora, vicino al Villaggio di Szony l'Anno MDCLXI adi 25. d'Agosto.'
Z diela G.G. Priorato: 'Historia di Leopoldo Cesare', Viedeň, 1670. Na mape sú označené tieto miesta: Marcohasy (Marcelova), Heuin, Sacalisch, Fschaa (Iza), Patt (Patince), Nesmil (Neszmely), Almasch (Dunaalmas), Naszal (Naszaly), Matschau (Mocsa), Aatsch (Acs).
V zbierkach GMB, invetárne číslo G 13702.
Mapa bola vytvorená v čase tureckej okupácie Uhorska a ukazuje bitku z roku 1661, ktorú zviedol generál de Souches pri Komárne proti Turkom. Pomocou tejto mapy sa dostávame aj k pochopeniu dôležitosti mokradí v čase vojny a obrannej úlohe močiarov, riek a potokov. Nábrežie vybudované Rimanmi, ako aj systém potokov a močiarov sú na tejto mape výborne zobrazené. Sever mapy je naľavo, východ je hore.
1665, originálna medirytina, rozmer listu 20,5 x 32,5 cm. Wilhelm Dilich – autor predlohy, Johann Sibmacher – rytec. Titul: 'CONTERFACTVR DER VOESTVNG VILLECK. WIE DIE VON DEN CHRISTEN BELEGERT VND ERÖBERT. ANNO 1593. Mensae. Nouembris.', vpravo dole v obraze kartuša s legendou
Z diela Ortelius Redivivus Et Continuatus, Oder Der Ungarischen Kriegs-Empörungen Historische Beschreibung : Darinnen enthalten Alles, was sich bey vorgenommenen Belåger- und Eroberungen der Stätte ... ,
Autor: Oertel, Hieronymus
Redaktor Meyer, Martin
Vydané v Norimbergu: Fürst; Franckfurt am Mäyn: Fievet, 1665
V zbierkach Oravskej galérie v Dolnom Kubíne, invetárne číslo T 480.
Turci dobyli fiľakovský hrad 16. júna 1554. Pevnosť a mesto Fiľakovo sa po tomto dátume ocitli na 39 rokov v rukách Turkov. Počas týchto rokov odtiaľto vládlo nemalej časti Slovenska desať begov (sečiansky Kara Hamza, perzský Velidžan, bosniacky Hasan Prodovič, Arslan, Mehemed, Ferhard Hasan, Mahmud, Korkud, Ali a Jusuf), označených tugom z konského chvosta, ktorí organizovali lúpežné nájazdy do širokého okolia a vyberali od obcí dane.
V meste však vybudovali pod vedením Mustafu Sokoliho turecké kúpele, karavanserail (pôvodne orientálny hostinec, ktorý slúžil na občerstvenie karaván) , džamiju (mešitu) s minaretom; založili turecký cintorín, obchody a remeselnícke dielne, vysadili záhrady, spevnili mestské hradby. Na strednom hrade vyhĺbili do tufového podložia vyše 36m hlbokú obdĺžnikovú studňu a kruhovú cisternu; zdokonalili vodovod a opevnenia. Pod vládu Fiľakovskej tureckej územno-správnej jednotky – najsevernejšieho sandžaku v Osmanskej ríši, priamo patrilo 12 okresov – náhijí od Muránskej, Štítnickej a Plešivskej na východe po Divínsku náhiju na západe. V roku 1577 Fiľakovu, kde sídlil aj turecký sudca – kádi (od roku 1577 Júsuf ben Osman) patrilo už 13 miest a 365 dedín.
Keď počas Pätnásťročnej vojny proti Turkom cisárske vojská pod vedením turkobijcu Mikuláša Pálffyho de Erdöd, Žigmunda Rákocziho, Simona Forgácha, Štefana Báthoryho, Štefana Homonaya, Petra Koháryho a najmä hornouhorského a košického kapitána Krištofa Tieffenbacha po sedemnástich dňoch obliehania dobyli 27. novembra 1593 Fiľakovo späť spod vlády Turkov. Odchod Turkov však nebol dôsledný. V meste dobrovoľne ostalo tristo tureckých rodín, ktoré postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom.
Hieronymus Oertl (Ortelius) (24. decembra 1524, Augsburg - 14. mája 1614, Norimberk) prišiel k cisárskemu dvoru ako 15-ročný. Neskôr zastával funkciu prokurátora a notára cisárskeho dvora. Bol vášnivým obhajcom slobodného výkonu augsburského vyznania v rakúskych krajinách. Ortelius ako jeden z autorov petícií pre slobodu vierovyznania bol spolu s inými predstaviteľmi hnutia v roku 1580 na cisársky rozkaz zatknutý a odsúdený na smrť. Pozdejšie mu bol trest smrti odpustený a vymenený za vyhnanstvo.
Ortelius je autorom maďarskej vojnovej kroniky, ktorá bola v tom čase hojne čítaná a oceňovaná. Nesie názov: „Chronologia oder Historische beschreidung aller Kriegsemporungen vnd belägerungen auch Scharmützeln vnd Schlachten, so in Ober vnd Bnder Bngern auch Sibenbürgen mit dem Türcken von Ao 1395 biß auff gegenwertige Zeitt gedenkhwürdig geschehen etc.' Je to chronológia alebo historický popis všetkých vojnových obliehaní, vzbúr a bitiek s Turkami od roku 1395. Začal v roku 1592 krátkym traktom, ktorý bol zostavený „vďaka ťažkej práce a informácií od mnohých dôveryhodných historikov“. Postupne pridáva roky 1602 až 1612. Posledné rozšírené a pokračujúce vydanie zorganizoval Martin Meyer v Norimbergu v roku 1665.
Návrh na napísanie maďarskej vojnovej kroniky prišiel od Oerteliusovho švagra, známeho norimberského rytca a redaktora Johanna Sibmachera, od ktorého pochádzajú aj portréty a ilustrácie pevností a bitiek v knihe. Sibmacher pôvodne zbieral materiál sám. V predslove k vydaniu z roku 1602 poznamenáva, že sa usilovne snaží z roka na rok uviesť do poriadku to, čo mu bolo oznámené „peknými, skutočne vysokopostavenými ľuďmi vrátane súkromných osôb“, ale najmä očitými svedkami. Podľa Oerteliusovho vlastného svedectva je jeho kronika založená na záznamoch očitých svedkov a na „dôveryhodných spisoch a svedectvách iných známych ľudí.“ Z týchto „trochu rozsiahlych“ popisov podobných denníkom získal, ako to tvrdí, iba tie najušľachtilejšie, teda jadro. Tieto dôveryhodné spisy však nie sú ničím iným ako distribuovanými tlačenými novinami o tureckej vojne. Pretože Ortelius žil v Augsburgu historici sa domnievajú, že mohol čerpať z Fuggerských novín, ktoré založili bankári z vplyvného a mocného rodu Fuggerovcov. Tí si takto po vzoru talianskych bankárov posielali v rámci svojho obchodného impéria správy o stave hospodárenia, politike a celkovej situácii. Ortelius ale často nezostáva verný faktom a tak nestálosť výrazov a protirečenia nie sú neobvyklým javom, ale aj tak tento album poskytuje okrem Istvánffyho histórie uhorského kráľovstva 'Regni hungarici historia / Istvanffy, Miklós' najpodrobnejší popis tureckých bojov.
1670, originálna medirytina, rozmer listu 33 x 42 cm. Ryl holandský rytec, grafik a kresliar Gaspar Bouttats, z diela Gualdo Priorato, Historia di Leopoldo Caesare, Viedeň, 1670.
Katalogizované Szalai / Szantai, zväzok II (1670/1); Zavadova 368. Vpravo hore vysvetlivky v taliančine. List ukazuje pevnosť, obliehanú Turkami v roku 1663a ktorú Turci dobyli 24. septembra 1663.
V zbierkach Galérie Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, invetárne číslo G 1807.
Na mieste štyroch obcí: Lék, Gúgh, Györög a Nyárhíd, ktoré zničili Turci, postavili po roku 1545-1546 pevnosť s navezenými valmi a drevenými palisádami. Podnetom na jej stavbu sa stalo obsadenie Ostrihomu Turkami. V okolí pevnosti začalo vznikať mesto Nové zámky (maď. Újvár), ktoré sa prvý krát spomína v roku 1556. Nová moderná renesančná pevnosť bola vybudovaná v rokoch 1573-1581 a vo svojej dobe patrila k najväčším a najdokonalejším pevnostiam. Vznikla v močaristom teréne západne od prvej pevnosti. Projektovali ju talianski architekti Ottavio a Giulio Baldigarovci. Realizovali teóriu pevnostných miest s mnohouholníkovým opevnením s pravouhlou sieťou ulíc a s centrálnym námestím. Pevnosť v Nových Zámkoch mala pravidelný šestuholníkový pôdorys s mohutnými bastiónmi pre delostrelectvo. Až dodnes určuje obvod bývalej pevnosti pôdorys vnútorného mesta. Vojenský dozor nad stavbou pevnosti mal šľachtic Fridrich Žerotín (po ňom je pomenovaná jedna z bášt).
Pevnosť mala za úlohu zabrániť postupu tureckej armády po ľavom brehu Dunaja k Viedni. Bola obohnaná širokou vodnou priekopou napojenou vodou z rieky Nitry. Stavba bola pomerne nákladná, lebo sa v nej rozkladalo mesto. Na jej postavenie prispeli aj moravské stavy (preto sa jedna z bášt volala Českou). Nové Zámky sa tak stali centrom protitureckej obrany na západnom Slovensku v 16. a na začiatku 17. storočia. Po úplnom dobudovaní boli považované za jednu z najlepších pevností Rakúsko-Uhorska. Svedčí o tom aj desať tureckých útokov, ktoré pevnosť prežila za 50 rokov.
Turecká nadvláda
Počas pätnásťročnej vojny spustošili Nové Zámky a okolie krymskí Tatári a vojská veľkovezíra Ibrahima pašu. Napokon sa novozámocká pevnosť stala cieľom výpravy tureckej armády na čele s veľkovezírom pašom Ahmedom Köprülüom. V tom období od roku 1643 bol novozámockým kapitánom gróf Adam Forgách. 15. augusta 1663 Ahmen Köprülü obkľúčil pevnosť a 24. septembra ju dobil. Bola to najmasívnejšia vojenská operácia v oblasti sttrednej Európy. Na obliehaní sa podieľalo 40-tisíc pešiakov, z toho bolo osemtisíc janičiarov a približne 15-tisíc jazdcov. Niekoľko tisíc vojakov bolo poslaných na chorvátsku hranicu, no i tak turecká armáda pozostávala z viac ako 50-tisíc mužov. Novozámocká pechota činila vtedy len tritisíc pešiakov a päťsto jazdcov. Turci prvýkrát zaútočili v piatok 17. augusta z piatich smerov a začali kopať obliehacie zákopy, ktoré sa ťahali sčasti paralelne s obvodom pevnosti, čiastočne kolmo na ňu. Tieto zákopy boli tak hlboké, že z hradieb v nich nebolo vidieť vojaka na koni. S najväčšou pravdepodobnosťou by Turci pevnosť nedobyli, no v pevnosti sa stal tragický incident. Jeden neopatrný vojak omylom podpálil zásoby pušného prachu, ktoré explodovali. Výsledkom bolo pár mŕtvych dôstojníkov a 40 vojakov, no hlavne to bola zdrvujúca rana pre morálku obrancov. Hneď ako sa o udalosti dozvedel Veľkovezír, tvrdo na pevnosť udrel. Útok bol opäť, no tesne odrazený, ale straty boli v pevnosti priveľké. Vojaci boli frustrovaní a prosili veliteľov, aby sa dohodli s nepriateľom. Tí sa odvolávali na prísahu, ktorú vojaci zložili a vyzvali ich, aby si ďalej plnili povinnosti. Vojaci však neustúpili. Všetky bašty a hradby boli takmer na padrť, väčšina velenia mŕtva alebo zranená, samotné vojsko unavené a doráňané. Vojaci prehlásili, že ak sa velenie s Turkami nedohodne, tak zložia zbrane. Forgáč sa všemožne snažil obrancov presvedčiť, no keď začal badať jasné známky vzbury, tak ustúpil a poslal Turkom svoje požiadavky. Sultán bol oznámením kapitulácie nadšený a okamžite súhlasil. Na podmienky odpovedal:
„Vášho majetku a životov sa nedotkneme a nebudete prechádzať cez tábor. Ostatné nechávame na vašu zodpovednosť. Potraviny vám ale dáme len na jeden deň a len štyristo vozov. Pošleme vás v pokoji do Komárna, a ak sa nehanbíte, bubnujte si a rozviňte si zástavy. Chceme však ešte dnes obsadiť a brániť pevnosť a poškodené hradby.'
A tak 25. septembra skončilo šesťtýždňové obliehanie Nových Zámkov. Z pevnosti odišlo 2 472 obrancov. Veľkovezír teda svoj sľub naozaj dodržal, vrátane starostlivosti o ranených, a hneď po obsadení pevnosti poslal do Istanbulu svojho brata s radostnou zvesťou o víťazstve. Zato Forgáč bol súdený a odsúdený za vzdanie sa a spolu s ďalším veliteľom z pevnosti si odsedel rok v Rábe (dnešný Győr).
Veľkovezír vyhlásil Nové Zámky za centrum novej provincie s úmyslom obsadiť väčšie územie. Nové Zámky sa stali tureckou základňou pre nájazdy, najmä na Považie. Prvým miestodržiteľom sa stal Kurd Mehmed. Krátko po jeho smrti sa stal novým miestodržiteľom paša Sary Hüsejin. Nové Zámky boli pod tureckou nadvládou od roku 1663 do 1685. Turci sa snažili zabezpečiť si príjmy z platenia daní a naturálnych dávok od poddaného obyvateľstva. Mesto aj okolie pod tureckou nadvládou veľmi trpelo. Až 7. júla 1685 začal Karol Lotrinský s plukovníkom Jeisslerom vojenské akcie proti Novým Zámkom. Obkľúčili mesto a začiatkom augusta 1685, ked veľkovezír paša Ibrahim obliehal Ostrihom, nastala vhodná doba na útok. Sústredili sa na ostreľovanie bášt a vnútornej pevnosti. Pri tom vyhorel sklad potravín a františkánsky kostol. 19. augusta 1685 prenikli cisárske vojská do mesta a vyvraždili tureckých vojakov. Po 22 rokoch bolo mesto oslobodené spod tureckej nadvlády. Dobytie Nových Zámkov sa stalo významnou udalosťou v celej Európe.
Pevnosť posledný raz opravovali v roku 1705 pod dozorom vojvodu Bercsényiho (vojvoda Františka Rákocziho II.) s obrovskými nákladmi 3 000 000 zlatých. Na príkaz uhorského kráľa Karola III. v rokoch 1724-1725 bašty zbúrali a vyrovnali terén. Tým sa skončila jej strategicko-historická úloha.
1670, originálna medirytina, rozmer listu 37 x 47 cm. Ryl holandský rytec, grafik a kresliar Gaspar Bouttats, z diela Gualdo Priorato, Historia di Leopoldo Caesare, Viedeň, 1670. V obraze legenda A-Z, vľavo hore Pianta della Piazza di Commora Sotto il governo del Sargente Generale di Battaglia Conte Carlo Lodovico di Hoffchireken, Ingegniero il Colonnello Baron de Wÿrne / / G. Bouttats fe., vľavo dole G. Bouttats fe.
V zbierkach GMB, invetárne číslo C 25342.
V zbierkach Library of Congress Prints and Photographs Division Washington, D.C., invetárne číslo LOT 14117, no. 217.
Pohľad z vtáčej perspektívy na pevnosť Commora (Komárňanská pevnosť) na sútoku riek Dunaja a Váhu v súčasnom meste Komárno (pôvodne súčasť Uhorskej ríše) z roku 1670. Tlač identifikuje starú a nové časť pevnosti. Zobrazuje tiež domy v dedine (dedina = „Borgo“). V roku 1670 bola pevnosť pod vedením generála grófa Karla Ludwiga von Hofkirchen.
Protiturecká pevnosť v Komárne je pevnosť vystavaná v dvoch obdobiach. Na základoch staršieho hradu sa začala roku 1546 výstavba Starej pevnosti a roku 1658 začala výstavba Novej pevnosti. Stará pevnosť bola postavená na sútoku riek Váh a Dunaj, podľa plánov talianskeho fortifikačného staviteľa Pietra Ferraboscu. Impulzom bolo pravdepodobne dobytie Budína Turkami v roku 1541. Stavba začala 23. marca 1546 a bola ukončená v roku 1557. V roku 1570 povodeň pevnosť silne poškodila a došlo k zrúteniu časti kurtín (spojovacie opevnenie medzi bastionmi). Opravená bola v rokoch 1572 – 1592 pod vedením Urbana Sϋessa. V roku 1594 preukázala svoju funkčnosť, keď odolala mesačnému obliehaniu stotisícovým vojskom Sinanského pašu na jeho výprave do Uhorska.
Nová pevnost rozširuje starú pevnosť, impulz k výstavbě bolo dobytie pevnosti v Nových Zámcích turkami. Hned po dobytí v roku 1663 se začalo se stavbou. Najskôr boli vybudované iba zemné opevnenie, ktoré bolo neskôr upravené na murované. Samotné opevňovacie práce boli vykonané podľa plánov Františka Wymesa. Nová pevnosť mala päť bastiónov, tri západné s najmohutnejším stredovým a dva východné, ktoré sa voľne napájali na Starú pevnosť. Medzi tromi západnými bastiónmi boli dva ravelíny, ktoré ich spájali, pričom južné z nich chránili vchod do Novej pevnosti Leopoldovu bránu. Ravelin je samostatná, trojuholníková alebo päťuholníková pevnôstka v hradobnom priekope, ktorá medzi bastiónmi, kurtinami a krytou cestou tvorí tzv. strednú obrannú líniu.
okolo 1840, oceľorytina, rozmery 14 x 23 cm. Ryl E. Roberts podľa kresby K. Kletta. Titul: 'Pressburg', vľavo dole 'Gez.v.C.Klette', vpravo dole 'Gest.v.E.Roberts'. V strede 'Ausgeführt d.Black Armstrong'.
Z diela: Weidmann F.C.: Panorama der Oesterreichischen Monarchie, oder malerisch romantisches Denkbuch.
Vydal Hartleben’s Verlag, Pest, okolo 1840.
V zbierke GMB, inventárne číslo C22009.
Edward John Roberts (1797 -1865) bol britský tlačiar a rytec, ktorý mal v Londýne okolo roku 1820 tlačiareň.
Károly Klette, v nemčine: Karl Klette von Klettenhof (18. októbra 1793, Drážďany - 26. júna 1874, Budapešť) bol maďarský maliar a grafik nemeckého pôvodu; špecializujúci sa na krajinu, zátišia a veduty. Mal dvoch slávnych synov; ekonóm Károly Keleti a maliar Gusztáv Kelety.
Jeho otec bol úradníkom na súde v Sasku. Umelecké štúdium začal hneď po ukončení základného vzdelania. Po počiatočných prácach v Drážďanoch sa presťahoval do Prahy a potom ukončil štúdium vo Viedni. O niekoľko rokov neskôr odišiel do Maďarska a našiel si zamestnanie u šľachtickej rodiny Zichyovcov. Známy bol na súde arcivojvodu Jozefa, palatína Maďarska, a neskôr učil palatínovho syna, budúceho arcivojvodu Štefana. V tom čase sa zoznámil s rodinou Sánthovcov a cez toto spojenie sa stretol so svojou budúcou manželkou Johannou Bayerovou. Mali tri deti; dvaja vyššie uvedení synovia a dcéru Francisku, ktorá sa stala manželkou kráľovského poradcu Jánosa Hanzélyho (1821 - 1899). V roku 1832 bol menovaný za dvorného maliara.
Keď arcivojvoda Jozef zomrel v roku 1847, jeho rodina sa presťahovala do Viedne a jeho dvor bol prepustený. Jeho syn Štefan, ktorý sa stal arcivojvodom po smrti svojho otca Jozefa , sa presťahoval do svojho panstva v Schauenburgu, vo vojvodstve v Nassau. Pozval Kletteho, aby tam s ním trávil letá. Kontakty spolu udržiavali až do Štefanovej smrti 1867. Mnohé z diel Kletteho boli farebne reprodukované a predávané po celom Nemecku a Rakúsku. Napriek tomu, že sa tešil veľkej popularite, bol v čase svojej smrti veľmi zabudnutý.
okolo 1850, originálna litografia, rozmery listu 20.5 x 26,5 cm. Neznámy autor. Pravdepodobne podľa predlohy od Williama Henry Bartletta. Titul: 'Pressburg', vľavo dole '69.', vpravo dole 'XXIV. X.'.
V zbierkach GMB, inventárne číslo C48.
okolo 1822, oceľorytina, rozmery 20.5 x 29 cm. Ryl I. Allen podľa kresby Capt. Batty. Titul: 'Castle of Pressburg', vľavo dole 'Drawn by Capt. Batty', vpravo dole 'Engraved by I. Allen', uprostred 'London, Published June 1st 1822, by Rodwell & Martin, New Bond Street'.
V kolorovanej verzii v zbierkach GMB, inventárne číslo C23950.
Robert Batty (1789 - 1848)
bol dôstojníkom anglickej armády a umelcom. Študoval medicínu na Caius College v Cambridge, kde získal titul M.B. v roku 1813. Štúdium ale opustil, aby sa pripojil ku grenadierskym gardám (vtedy 1. gardám - peší pluk britskej armády), s ktorými sa zúčastnil aj bitky pri Waterloo, kde bol zranený. Vo svojich listoch popísal bitku pri Waterloo a neskôr publikoval ilustrovanú správu o svojich skúsenostiach. V roku 1822 bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti.
Bol amatérskym umelcom a od roku 1822 do roku 1833 cestoval po kontinente a zaoberal sa kreslením a maľovaním. V roku 1822 publikoval francúzsku a rakúsko-uhorskú scenériu; v roku 1823 nemeckú a waleskú scenériu; v roku 1826 scenériu Rýna, Belgicka a Holandska, v roku 1828 hannoverské, saské a dánske scenérie; a v roku 1832 vybrané pohľady na hlavné mestá Európy. Umrel v Londýne.
okolo 1840, oceľorytina, rozmery 20.5 x 27 cm. Ryl W. Mossman podľa W. H. Bartletta. Titul: 'The Nuns Tower, Castle of Theben.', vľavo dole 'W. H. Bartlett', vpravo dole 'W. Mossman'.
V kolorovanej verzii v zbierkach GMB, inventárne číslo C7587.
V zbierkach National and University Library in Zagreb.
Devínsky hrad sú zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu, vypínajúce sa majestátne nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy (okres Bratislava IV). Zaberajú takmer celé temeno hradnej skaly nad sútokom Dunaja a Moravy.
Hrad patrí spolu s Nitrianskym hradom k najstarším hradným objektom na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov slovenskej národnej histórie.
William Henry Bartlett (1809 - 1854) bol britský umelec, ktorý je známy svojimi početnými kresbami krajín a pamätihodností z rôznych častí sveta vykreslených do oceľových rytín.
V roku 1837 začal britský vydavateľ George Virtue vydávať najúspešnejšiu zo všetkých Bartlettových sérií, dielo napísané americkým autorom Nathanielom P. Willisom s názvom 'Americká scenéria: alebo Krajina, jazero a rieka Ilustrácie transatlantickej prírody'. Kniha a jej rytiny boli prvýkrát vydávané po častiach až do novembra 1839 a potom bolo celé dielo vydané v dvoch zväzkoch v januári 1840. Táto kniha a Bartlettove rytiny boli obrovským úspechom.
Bartlett urobil niekoľko výletov do Spojených štátov, aby zhromaždil náčrtky pre americkú scenériu. Nasledoval populárnu turistickú trasu z New Yorku, po Hudson a potom na západ k Niagarským vodopádom. Bartlett tiež navštívil Nové Anglicko a stredoatlantický región a vytvoril obrazy väčšiny hlavných turistických zaujímavostí, európskych aj amerických.
okolo 1840, oceľorytina, rozmery 20.5 x 27 cm. Ryl J. G. Armytage podľa W. H. Bartletta. Titul: 'Castle Theban. Chateau de Theben.', vľavo dole 'W. H. Bartlett', vpravo dole 'J. G. Armytage'. Vydavateľ: Londýn, George Virtue, 1840
V kolorovanej verzii v zbierkach GMB, inventárne číslo C7567.
V zbierkach National and University Library in Zagreb.
Devínsky hrad sú zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu, vypínajúce sa majestátne nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy (okres Bratislava IV). Zaberajú takmer celé temeno hradnej skaly nad sútokom Dunaja a Moravy.
Hrad patrí spolu s Nitrianskym hradom k najstarším hradným objektom na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov slovenskej národnej histórie.
okolo 1850, oceľorytina, rozmery 14 x 23,5 cm. Titul: 'Theben', vľavo dole 'Gez.v.C.Klette', vpravo dole 'Gest.v.E.Roberts'. V strede 'Ausgeführt d.Black Armstrong'.
Vydal Hartleben’s Verlag, okolo 1850.
V zbierke GMB, inventárne číslo C7590.
Devínsky hrad sú zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu, vypínajúce sa majestátne nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy (okres Bratislava IV). Zaberajú takmer celé temeno hradnej skaly nad sútokom Dunaja a Moravy.
Hrad patrí spolu s Nitrianskym hradom k najstarším hradným objektom na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov slovenskej národnej histórie.
1838, oceľorytina, rozmery 18.5 x 26 cm. Titul: 'Ruine von Schloss Theben in Ungarn', vľavo dole 'Aus d. Kunstanst. d. Bibliogr. Instit. in Hildbh.', vpravo dole 'Eigenthum d. verleger'. Vpravo hore 'CCXX.'
Ilustrácia ku knihe Meyer's Universum, oder, Abbildung und Beschreibung des sehenswerthesten und merkwürdigsten der Natur und Kunst auf der ganzen Erde: Band 5. Vydal Bibliographisches Institut, Hildburghausen, 1838.
V zbierke GMB, inventárne číslo C8161.
V zbierke Moravskej Galérie v Brne, inventárne číslo C 3376/25.
Devínsky hrad sú zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu, vypínajúce sa majestátne nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy (okres Bratislava IV). Zaberajú takmer celé temeno hradnej skaly nad sútokom Dunaja a Moravy.
Hrad patrí spolu s Nitrianskym hradom k najstarším hradným objektom na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov slovenskej národnej histórie.
Nemecká vydavateľská spoločnosť Bibliographisches Institut bola založená roku 1826 v Gothe nemeckým obchodníkom Jozefom Meyerom, ktorý sa v roku 1828 presťahoval do Hildburghausenu a v roku 1874 do Lipska. Jeho vydavateľská činnosť v priebehu rokov zahŕňa také dobre známe tituly ako Meyers Lexikon (encyklopédia, od roku 1839, Meyers Konversations-Lexikon), Brehms Tierleben (Bréhmov život zvierat, 1863-1869, 4. vydanie, 1911-1918); Duden (jazykové slovníky, od roku 1880); Meyers Reisebücher (sprievodcovia, 1862 - 1936); Meyers Klassiker (domáca a zahraničná literatúra); atlasy (Meyers Handatlas, Der Grosse Weltatlas), noviny (Koloniale Zeitschrift) a ďalšie.
okolo 1854, originálny oceľoryt, rozmer listu 22 x 30 cm. Titul: 'PRESBURG'. Vpravo dole pod obrazom 'Stich u. Druck d. Kunst-Anst. d. Oestr. Lloyd in Triest. Hablitscheck sc.'
Vydal literárno - umelecké oddelenie rakúskej paroplavebnej spoločnosti 'Österreichischer Lloyd'. Ryl Franz Hablitschek.
V zbierkach GMB GMB v Bratislave pod inventárnym číslom C_82644.
Literárne-umelecké oddelenie rakúskej paroplavebnej spoločnosti 'Österreichischer Lloyd' bolo vydavateľstvom pracujúcim v Terste s pridruženou tlačiarenskou spoločnosťou, ktorá začala svoju činnosť 21. júna 1849 ako akciová spoločnosť s kapitálom 50 000 zlatých. Jej oficiálne talianske meno bolo „Terza Sezione Letteraria Artistica del Lloyd Austriaco“. Vydavateľský program zahŕňal predovšetkým vydávanie rôznych periodík, námorných, vedeckých a technických diel, cestovných sprievodcov a literatúry, klasickej a fiktívnej literatúry, ako aj umeleckých diel známych autorov tej doby, ktorí publikovali hlavne v taliančine a nemčine.
Spoločnosť pôsobila aj po prvej svetovej vojne, keď sa rakúsky Lloyd stal vlastníctvom Banca Commerciale Italiana získaním akcií a v roku 1921 bol premenovaný na Lloyd Triestino. Bola uzavretá až v marci 1928; v roku 1931 jeho stroje a systémy nakoniec prevzala Società Editoriale Libraria v Terste.
okolo 1684, originálna medirytina, rozmer listu 20 x 32 cm. Titul: 'PRESBVRG'. Dole legenda: 1. Schloß da die Cron verwahret wird. 2. St dtKirch. 3. Vorstadt. 4. Tonaustrohm.
Z knihy WAGNER, Johann Christoph. Delineatio provinciarum Pannoniae et imperii Turcici in oriente. Eine grundrichtige Beschreibung deß ganzen Aufgangs sonderlich aber deß hochlöblichen Königreichs Ungarn und der ganzen Türckey. Vydal v Augsburgu Jacob Koppmayer, 1684-1685.
V zbierkach GMB GMB v Bratislave pod inventárnym číslom C_8174.
Pohľad na Bratislavu a bratislavský hrad ešte pred pálfiovskou prestavbou, veže v meste sú prehnane vysoké
okolo 1700 - 1730, originálny lept, rozmer listu 18 x 27 cm. Autor G.Bodenehr podľa W.Dilicha. Vydal Gabriel Bodenehr, Augsburg. Titul: 'Presburg'. Vľavo dole: 'G. Bodenehr fec. et. exc Aug. V.' Vytlačil Johann Stridbeck.
Na starom liste s vodoznakom.
Katalogizované v Nebehay-Wagner 104/VII/4. - Celkový pohľad z druhej strany Dunaja na Bratislavu. Ilustrácia ku knihe Gabriel Bodenehr: 'Europeans Macht und Pracht', 1715-1730, Augsburg, v ktorej sú zobrazené pohľady na mestá, plány, pevnosti a hrady v Maďarsku a juhovýchodnej Európe, Španielsku, Belgicku, Rakúsku a Nemecku. List 133.
Dielo sa nachádza v zbierkach British museum v Londýne pod registračným číslom 1898,0725.8.1407. V zbierkach Bayerische StaatsBibliothek v Mníchove.
V zbierkach GMB GMB v Bratislave pod inventárnym číslom C_7648.
Gabriel Bodenehr starší bol nemecký vydavateľ, kartograf a rytec, ktorý vytváral panorámy mnohých nemeckých a európskych miest. Jeho najznámejšou prácou je Atlas Curieux, prvýkrát vydaný v roku 1704. Okolo roku 1710 publikoval Bodenehr prvý rytý pôdorys mesta Passau. Okolo roku 1710-1730 vydal Europens Pracht und Macht, kde bola publikovaný tento pohľad na Bratislavu.
1820, kolorovaná medirytina, rozmery listu 34 x 26 cm. Titul: 'Teszeri Aszszonyember Hont Vármegyében, Weib aus Teszer, Honter Comitats', podľa kresby J. H. Bikkessyho z roku 1816.
Ilustrácia ku knihe Joseph Bikkessy: Pannoniens Bewohner in ihren volkstümlichen Trachten auf 78 Gemälden dargestellt, nebst ethnografischen Erklärungen, Wien 1820.
Obec Hontianske Tesáre tvoria štyri obce v jednej (Hontianske Tesáre, Dvorníky, Šipice a Báčovce), ktoré od r. 1971 vystupujú pod spoločným názvom. K obci patria aj osady Patkôš a Pírovské. Obec sa nachádza na juhu stredného Slovenska v regióne Hont, leží na juhozápadnom okraji Krupinskej planiny. Rozprestiera sa v nadmorskej výške 145 až 303 metrov a preteká cez ňu potok Štiavnica. Na juh od obce (cca 5 km) sa nachádza známe kúpeľné mestečko Dudince, severne (cca 20 km) leží okresné mesto Krupina. Ešte severnejšie (cca 50 km) od obce sa nachádza známe mesto Zvolen.
Joseph Heinbucher von Bikessy bol maliar a dôstojník. Narodil sa v Bratislave 1767. Jeho hlavným dielom bolo prvé štúdium uhorských kostýmov, hlavne roľníckych krojov: Pannoniens Bewohner in ihren volkstümlichen Trachten auf 78 Gemälden dargestellt, nebst ethnografischen Erklärungen, Wien 1820.
1841, farebná litografia, rozmery 19 x 28 cm, litografoval Jos. Zahradniczek podle J. Altovy kresby. Značené vpravo dole 'Jos. Zahradniczek senior lith.', vľavo dole 'J. Alt del.', v strede dole ' K.k. ausfscl. priv. Chromolithographie v. Alois Leykum in Wien.' Titul: 'DER MARKT JÁSZÓ. (Abaujvárer Comitat in Ungarn)'
Vydal Alois Leykum vo Viedni.
Jasov (v minulosti tiež Jasovský Podzámok (Podhradie), maďarsky Jászó, Jászóváralja, nemecky Joss, Pizendorf, Pisendorf) je obec na Slovensku v okrese Košice-okolí, 28 kilometrov od Košic. Vpravo v pozadí premonštrátsky kláštor s kostolem svatého Jana Krstiteľa. Vpravo v popredí kostol sv. Michala archanjela, ktorý tu bol vybudovaný v románskom slohu pravdepodobne ešte pred tatárskym vpádom. V 15. storočí bol prestavaný v gotickom slohu.
Joseph Zahradniczek (1813 - 1850) bol rakúsky krajinár, litograf. Odlišoval sa od Josepha Zahradniczka juniora (1822 - 1824), ktorý bol z rodiny úradníkov Kráľovskej uhorskej jazdeckej gardy, ktorý tiež robil grafiku a krajinárstvo. Zahradniczek Senior pracoval vo Viedni. Od 40. rokov 20. storočia tvoril veduty, kresby a litografie krajiny, vrátane slovenských Tatier a iných slovenských miest.
1790, originálny drevoryt, rozmery listu: 22 x 30 cm. Titul: 'Wir Meister des Handwerks deren bürgerlichen Deutschen Hutmachern in der königl. Frey-Stadt Groß-Comorn, bescheinigen hiemit...' Uprostred otlačok voskovej pečate, pekne zachovaný.
List ja na starom papieri s vodoznakom AB.
1808, originálny drevoryt, rozmery listu: 25 x 37,5 cm. Titul: 'Barber und andere Meister des Ehrsamen Handwerks derer ....in der königlichen freyen Stadt Eperies...' Vpravo dole otlačok voskovej pečate, uprostred otlačok pečate na zdvojenom papieri.
List na starom papieri s vodoznakom v tvare koňa.
Do polovice 17. storočia existovali v Prešove (nemecky Eperies) remeslá holičov, ránhojičov a kúpeľníkov, ale neboli organizované v cechu. V roku 1647 prešovský magistrát potvrdil artikuly cechu holičov a ránhojičov. Jeho fungovanie je zdokumentované až do roku 1862. Po ukončení učňovskej doby cech vydával výučné listy (vysvedčenia), ktoré boli opatrené cechovou pečaťou.
1837, originálna medirytina, rozmery listu: 29 x 44 cm. Titul: 'XXXVIII Section. Umgebung von Hainburg im V.U.W.W. und Pressburg in Ungarn.' Ryl F. Mehl podľa kresby Hollnsteinera.
Z diela Schweickhardt, Franz Xaver: Perspectiv-Karte des Erzherzogthums Oesterreich unter de Enns, vydal Lorenz Neumeier, Viedeň, 1837.
Katalogizované v Nebehay-Wagner 685/38, Austria picta 42.2
Dátum vydania tohto kartografického albumu je len odhadovaný. Keď sa pohľady z vtátčej perspektivy spojili, vznikla mapa územia pokrývajúce asi 4 800 štvorcových km, ktorá poskytuje jednotný, konzistetný a detailný pohľad na krajinu v tej dobe jedinečný. Táto neuveriteľná mapa okolia Hainburgu a Bratislavy zobrazuje takmer dokonale detailne krajinnú a urbánnu štruktúru okolia Bratislavy. Hlavný tok Dunaja je pomerne rovnomerne rozdelený do línie Pečnianského ramena a línie súčasného hlavného toku. Na ostrove Pečňa sa nachádzajú hospodárske usadlosti a urbánna štruktúra pôvodnej Petržalky (Engerau) je jasne čitateľná, s kostolom priamo na nábreží Pečnianského ramena a s rozvoľnenou štrukúrou jednotlivých domov, usadlostí a stromov. Krajinný charakter pravého brehu je výrazne poľnohospodársky.
1747, originálna kolorovaná rytina, rozmery listu: 41 x 53 cm, 'A new and accurate map of the kingdom of Hungary and principality of Transilvania : with the bordering countries. Drawn from the best authorities, assisted by the most approved modern maps. The whole being regulated by astronomical observations / by Eman. Bowen.'
Z diela Bowen, Emanuel: A Complete System of Geography: Being a Description of All Thecountries, Islands, Cities, Chief Towns, Harbours, Lakes, and Rivers, Mountains, Mines, &c. of the Known World. Shewing the Situation, Extent, and Boundaries of the Several Empires, Kingdoms, Republics, Principalities, Provinces, &c ..., vydal William Innys, Londýn, 1747. Ilustrácia číslo 30.
Mapa sa nachádza v zbierkach National Library of Australia pod registračným číslom 28524122.
Emanuel Bowen (1694? - 1767) bol britský rytec a obchodník s tiskovinami. Bol najznámejší pre svoje atlasy a krajské mapy. Aj keď zomrel v chudobe, bol za svoju odbornosť všeobecne uznávaný a bol menovaný za hlavného tvorcu máp pre George II. v Anglicku a Louisa XV. vo Francúzsku. Jeho podnikanie vykonával aj jeho syn Thomas Bowen. Vyučoval tiež mnoho učňov, z ktorých dvaja sa stali významnými tvorcami máp, Thomas Kitchin a Thomas Jeffreys.
1684, originálna medirytina Košíc od Jacoba Koppmayera, podľa W. Dilicha. Rozmery listu: 24 x 35 cm. Titul: Caschau in Ober Ungarn' Vľavo dole: Nemecká legenda. Vpravo dole: 'bey Jacob Koppm.' Pohľad od rieky Hornád.
Z knihy Wagner, Delineatio Provinciarum Pannoniae et ., 1684, Augsburg.
V zbierkach British museum, registračné číslo 1898,0725.8.1769.
Literatura: Szalai / Szantai, Magyar varak, . , Bd. II, Kassa 1684/3, str.93; Nebehay, Nr. 794 ( 11).
Johann Christoph Wagner sa narodil v Norimbergu na začiatku júna 1640 ako syn Christopha Wagnera, vedúceho kostola sv. Egídia (s gymnáziom) a učiteľa na škole Sebald. Po škole študoval na univerzite v Altdorfe. Potom sa zapísal na univerzitu v Jene. Zaujímal sa aj o astrológiu a pod jeho menom nechal vytlačiť sériu kalendárov. V tom čase sa kalendáre používali ako nástroje na zobrazovanie konštelácií hviezd a boli to malé astronomické a predovšetkým astrologické knihy s ďalšími informáciami o svetových udalostiach. Okolo 1680 odišiel do Augsburgu, kde po porážke Turkov v roku 1683, publikoval rozsiahly zväzok s popisom Maďarska a Turecka pod názvom: „Delineatio Provinciarum Pannoniae Et Imperii Turcici In Oriente. Z tejto knihy je prezentovaná veduta Košíc.
1762, rozmery listu: 39 x 55 cm, 'Le royaume de Hongrie divise en haute et basse Hongrie Transilvanie Bordeaux Esclavonie et Croatie...'
Z diela BONNE & RIGOBERT: Atlas moderne ou collection de cartes sur toutes les parties du globe terrestre par plusieurs auteurs, vydal Lattré Graveur & Jean Thomas Herissant, Paris 1762.
Významný atlas zostavený najlepšími kartografmi 18. storočia, ktorý poskytuje presný prehľad o svete okolo roku 1760.
1684, medirytina, rozmery listu: 20 x 16 cm, ilustrácie ku knihe A.M. Mallet: Les Travaux de Mars ou l'Art de la Guerre. Miesto vydania: Frankfurt am Main.
Alain Manesson Mallet (1630 - 1706) bol francúzsky kartograf a inžinier. Svoju kariéru začal ako vojak v armáde Ľudovíta XIV. Stal sa seržantom v delostrelectve a inšpektorom opevnení. Skôr ako sa vrátil do Francúzska, pôsobil tiež u portugalského kráľa. Znalosti z vojenského inžinierstva a matematické zázemie viedlo Malleta k pozícii učiteľa matematiky na dvore Ludvíka XIV. Jeho hlavné publikácie sú Description de L 'Univers (1683) v 5 zväzkoch a Les Travaux de Mars ou l'Art de la Guerre (1684) v 3 zväzkoch. Description de L'Universe obsahuje širokú škálu informácií, vrátane hviezdicových máp opevnení, máp starovekého a moderného sveta a súhrn zvykov, náboženstiev a vlád mnohých národov. Predpokladá sa, že jeho povolanie učiteľa viedlo k záujmu baviť čitateľov. Tento záujem sa prejavil v pôvabných prístavných scénach a vidieckych krajinách, ktoré zahrnul do popisov astronomických konceptov a diagramov. Sám Mallet nakreslil väčšinu postáv, ktoré boli do jeho kníh vyryté.
okolo 1730, vzácna originálna kolorovaná suchá ihla, rozmer listu 19 x 29 cm. Podľa kresby od F. B. Wernera, vydal J. C. Leopold, Augsburg. Titul: 'Posonium - Pressburg'. Vpravo dole: 'I. C. Leopold / excud. / A. V. / R.10.' a 'F.B. Werner ad vivum delineavit.'
List na starom papieri s vodoznakom.
Nekolorovaná verzia sa nachádza v zbierkach British museum v Londýne pod registračným číslom 1898,0725.8.1275.
Friedrich Bernhard Werner (tiež Wernher, 1688 / 90-1776 / 78) bol rodák z dolného Sliezska z okolia mesta Kladsko v Polsku , kresliar, medirytec a podľa nedoloženej tradície javiskový architekt a dekoratér pôsobiaci okolo 1715 v službách grófa Františka Antonína Šporka. Veľmi často cestoval do Bratislavy a Mníchova. Nakoniec sa usadil vo Vroclavi, kde tiež zabudnutý zomrel. Jeho doménou boli kresby mestských prospektov, ktoré v grafických realizáciách súdobých umelcov vydával najmä Martin Engelbrecht. Známe sú stovky mestských scenérií od Wernera, ktoré nakreslil a na medené platne ich prenieslo niekoľko rytcov, napríklad Johann Christian Leopold.
okolo 1800, originálna ocelorytina, rozmer listu 21,5 x 14 cm. Titul: 'Maria Theresia auf dem Reichstag zu Pressburg'. Vľavo dole: 'Gez. Nach einem Bilde in der k. Ungarn. Hofkanzley'. Vpravo dole: 'Stahlsticht v. Carl Meyer's Kunst - Anstalt in Nürnberg'.
Podľa obrazu v Uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni od autorov Franz Mesmer a Jacob Kohl. Vydala umelecká inštitúcia Carla Mayera v Norimbergu.
Mária Terézia sa stala kráľovnou Uhorska a bola korunovaná 25. júna roku 1741 v Bratislave. Tým si v Uhorsku získala mnoho priaznivcov. Na jeseň 1742 získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa zväčšila na približne 30 000 mužov v zbrani. Uhry týmto prvýkrát vo svojej existencii povolali svojich vojakov k obrane celej Rakúskej ríše, nie len uhorskej časti, ako tomu bolo doteraz.
Druhýkrát pred ríšsky snem predstúpila Mária Terézia v septembri 1741 (legenda vraví, že sa tak stalo 11. septembra), kedy to s Rakúskom vyzeralo zle; podľa legendy predstúpila pred snem v čiernych šatách držiac na rukách polročného Jozefa II. a so slzami v očiach oznamovala, že je všetkými opustená a že teraz má už len Uhry. Uhorskú šľachtu to povzbudilo a ihneď poskytla Márii Terézii pomoc. Táto udalosť je vyobrazená na reprezentatívnom obraze (v ktorom Maria Theresa ukazuje na kojenca Jozefa) od spomínaných autorov Franz Messmer a Jacob Kohl, 1768. Historické faktá ale ukazujú, že Jozef nebol prítomný na slávnej udalosti 11. septembra 1741, pretože bol privezený do Pressburg až 19. septembra 1741. Ale historici v tejto otázke nie sú jednotní.
1663, originálna kolorovaná medirytina, rozmer listu 33 x 37 cm. Titul: 'Deutliche Vorstellung, mit was ... Leopold Ignatius Erzhertzog zu Österreich, etc. denn 6. 16. Iunij im Jahr 1655. Zu Preßburg Zum König in Hungarn ... gekrönet worden ... Pressburg. Ilustracia knihy 'Theatrum Europaeum', Band 7, Frankfurt a. M. 1663, vydavatel Matthäus Merian, miesto vydania Franfurk am Main, 1663.
Jedná sa o zobrazenie korunovácie Leopolda I. za uhorského kráľa v katedrále Sv. Martina v Bratislave. Pod tým pohľad z juhu na Bratislavu s vysvetlivkami.
V prvej tretine 16. storočia ohrozovali Uhorsko pustošivé nájazdy Turkov. Po tragickej bitke pri Moháči v roku 1526 Turci rýchlo postupovali dovnútra krajiny. Po obsadení hlavného mesta Budína rozhodol Uhorský snem v roku 1536, že hlavným a korunovačným mestom Uhorska bude Prešporok (dnešná Bratislava). V priebehu rokov 1563 - 1830 bolo v gotickom Dóme sv. Martina korunovaných 11 panovníkov a 8 kráľovských manželiek. Kráľa korunoval spravidla najvyšší cirkevný hodnostár krajiny - ostrihomský arcibiskup a asistovali mu ďalší cirkevní a svetskí hodnostári.
Ako šiesty z uhorských kráľov bol v Prešporku 27. júna 1655 korunovaný Leopold I., syn Ferdinanda III, vtedy sotva 15-ročný princ. Počas jeho dlhej vlády, ktorá trvala až do jeho smrti v roku 1705, boli z Uhorska vyhnaní Turci a definitívne skončila nadvláda Osmanskej ríše.
1670, medirytina, rozmer listu 31 x 42 cm. Titul: 'A Nouegradis Fortezza sul Monte C. Battarie de Turchi D. Strada coperta per salir al Castelo'. Ilustrácie k dielu G.Priorato: Historia di Leopoldo Cesare ..., Viedeň, 1670
Zvyšky hradu sa nachádzajú v župe Nógrád (slovensky Novohrad) v severnom Maďarsku. Na severe župa susedí so Slovenskom, na východe so župou Borsod-Abaúj-Zemplén, na juhovýchode sa župou Heves, na juhozápade so župou Pest. Župa v tejto podobe vznikla správnej reformou v roku 1950, ale má dlhú historickú tradíciu. Tvorí južnú časť pôvodného Novohradska, ktorého zvyšok leží na Slovensku v okolí Lučenca.
V roku 1544 posádka hradu Nógrád utiekla pred blížiacimi sa Turkami a k jeho opätovnému dobytiu došlo až o päťdesiat rokov neskôr. Druhé obsadenie osmanskými vojskami sa uskutočnilo na jeseň roku 1663, kedy po 27denním obliehaní kapitán Miklós Nadányi odovzdal pevnosť bez odporu. Neskôr v nej bolo pod vedením veliteľa 'Pasha Kászim' umiestnených 400 tureckých vojakov. V letnej búrke roku 1685 zasiahol blesk vysokú starú vežu vnútorného hradu a vyhodil do povetria v nej uložený strelný prach. Následne ho Turci, vtedajší majitelia podpálili. Čo nezničil požiar, to postupom času rozobrali miestni obyvatelia.
1835, litografia, rozmer listu 42,5 x 54,5 cm. Titul: Hauptmomente aus dem Leben Sr. Majestät Franz 1. Kaisers von Oesterreich, apostol. Königs. E VITA FRANCISCI I. IMPERATORIS AUSTRIAE REGIS APOSTOLICI.
Franz I. signet Ferdinand den V. vor dessen Krönung zum jüngeren Könige von Ungarn am 28ten. September 1830
Franciscus Imperator, filio suo primogenite Ferdinando V. ante ejus coronationem publice benedicit, Posonii die 28va Septembris 1830
Litografia Franza Wolfa podľa predlohy Johanna Nepomuka Hoechleho zo série „Hlavné momenty v živote Jeho Veličenstva Franza I.“; vydané vo Viedni v roku 1835, Ged. bei Mannsfeld & Comp. in Wien, 1830-1836
Litografia, ale kolorovaná, sa nachádza v zbierkach Österreichische Nationalbibliothek vo Viedni.
Cisár František I. žehná svojho prvorodeného syna arcivojvodu Ferdinanda I. Dobrotivého pred jeho korunováciou za uhorského kráľa Ferdinanda V. 28. septembra 1830 v Bratislave. Cisár sedí pod baldachýnom, na ľavej strane chrámu sv. Martina v Pressburgu, vedľa neho cisárovná Karoline Auguste, pred ním je kľačiaci arcivojvoda; vysoký oltár so sochami Georga Raphaela Donnera sú vidieť napravo.
V septembri roku 1830 v prešporskom Dóme sv. Martina korunovali arciknieža Ferdinanda za uhorského kráľa. Táto slávnosť bola významná nielen tým, že bola posledná v Prešporku, ale aj tým, že kráľa korunoval ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay, primas slovenskej národnosti. Preslávil sa svojím výrokom: 'Slovák som a keby som bol aj na Petrovom stolci, Slovák ostanem.'
Ferdinanda dal korunovať za uhorského kráľa ešte za svojho života jeho otec cisár a kráľ František. Aj tejto korunovácii predchádzal korunovačný snem. Cisársky dvor prišiel do Prešporka 7. septembra. Pred Michalskou bránou panovníka vítala mestská rada a sám richtár odovzdal Ferdinandovi symbolické kľúče od mesta. V ten istý deň priviezli z Budína v krásnom koči so šesťzáprahom kráľovskú korunu s ostatnými insígniami. Truhlicu s klenotami uložili najprv v Dóme sv. Martina, o desať dní neskôr ich previezli do Primaciálneho paláca, kde bola ubytovaná aj kráľovská rodina.
Korunovačná slávnosť sa uskutočnila 28. septembra.
Po pol ôsmej ráno vyšiel z Primaciálneho paláca slávnostný korunovačný sprievod smerom do Dómu sv. Martina. Sprievod sa od paláca vydal cez Hlavné námestie po Dlhej ulici k námestiu pred Dómom sv. Martina. Na mieste zrušeného cintorína všetci zúčastnení zosadli z koní, resp. vystúpili z kočov. V Dóme už čakali vysokí preláti, pri vnútorných dverách chrámu stál ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay s ďalšími arcibiskupmi, biskupmi a prelátmi. Ferdinand spoločne so sprievodom vstúpil do vyzdobeného chrámu. Cisár odetý v plášti si sadol na trón vpravo od oltára, vedľa neho zasadla cisárovná a pre korunného princa bol pripravený trón v strede kňaziska oproti oltáru.
Celá korunovácia prebehla podľa zaužívaného protokolu.
Po skončení slávnosti v Dóme prešiel kráľ odetý v plášti sv. Štefana, s korunou na hlave a insígniami v rukách do františkánskeho kostola, kde pasoval 27 nových rytierov Zlatej ostrohy. Celou cestou po drevenom chodníku obtiahnutom súknom v uhorských farbách šiel na koni za kráľom predseda kráľovskej komory Karol Zichy a rozhadzoval ľuďom malé zlaté a strieborné mince. Z kostola prešiel sprievod cez Bielu na Michalskú ulicu a cez bránu vyšiel na námestie Milosrdných bratov. Tu kráľ zložil prísahu vernosti a celý akt korunovácie ukončil na korunovačnom kopčeku.
Korunovačné klenoty opäť uložili do komnát Primaciálneho paláca. Na slávnostný obed prišiel kráľ v plášti sv. Štefana, s korunou na hlave. Okrem cisárskeho páru a kráľa sa obeda zúčastnili aj palatín, primas, apoštolský nuncius a jágerský arcibiskup.
V paláci sa uskutočnil na počesť novokorunovaného kráľa ples.
Ferdinand dostal od stavov ako korunovačný dar päťdesiattisíc dukátov, z ktorých časť daroval na rozšírenie a podporu uhorskej vojenskej akadémie.
Pred Michalskou bránou sa opäť pre ľud opekali voly, vyváralo sa a vypekalo, hrala hudba, všetci sa veselili. Večer sa v bohato osvetlenom meste konali zábavy.
Touto korunováciou sa skončila zlatá éra prešporských korunovačných slávností.
Životopis Ferdinanda I.
Najstarší syn cisára Františka II. a princeznej Márie Terézie Neapolsko – sicílskej, prezývaný ako „Ferdinand Dobrotivý“. Už v mladosti sa zdržiaval v ústraní, rád sa kotúľal po miestnosti v koši, celé hodiny dokázal stáť pri okne a pozorovať okoloidúcich. Fyzicky bol veľmi slabý, trpel na epileptické záchvaty, veľmi ťažko mu išlo učenie, no bezchybne písal nemecky, ovládal francúzštinu a zaujímal sa o botaniku a heraldiku. K ľuďom bol mimoriadne priateľský a mal pre nich obrovské porozumenie. O politiku, verejnú správu, hospodárske otázky sa vôbec nezaujímal. Netúžil po vladárskej korune. Do politiky sa začal zapájať až v neskoršom veku. Po prvýkrát vystúpil na verejnosti až ako 25-ročný. Korunovaný za uhorského kráľa bol 28. septembra 1830. Korunovaný bol ešte počas života svojho otca, cisára a kráľa Františka I. Táto korunovácia však mala pre Bratislavu osobitý význam, pretože sa ňou skončilo 300-ročné obdobie prešporských korunovačných slávností. V októbri 1848 vypuklo povstanie, ktoré bolo neskôr porazené. Cisár a dvor sa presťahovali do Olomouca. Tam 2. decembra 1848 v priestoroch arcibiskupského paláca Ferdinand šokoval celý dvor, vládu a vojenskú generalitu. Zložil si z hlavy cisársku korunu a položil ju na hlavu svojmu 18-ročnému pred ním kľačiacemu synovcovi Františkovi Jozefovi. Ešte v ten istý deň odišiel v tichosti do Prahy na Hradčany, kde žil šťastne so svojou manželkou ako štátny penzista až do svojej smrti.
Zdroj: Bratislava Tourist Service
1787, originálny kolorovaný lept, rozmery listu: 39 x 51 cm
Joseph Schaffer / Peter Schaffer: Die Königliche Freystadt Presburg in Ungarn. V zbierkach SNG pod inventárnym číslom C7213.
vľavo dole 'Nach der Natur gezeichnet und gestochen von Joseph und Peter Schaffer 1787'; dole vo strede: 'Die Königliche Freystadt Presburg / in Ungarn // Vue de Presbourg Ville libre Royale / d'Hongrie. // Cum Priv. S.C.M. // in Wien bei Artraia Compl.'
Prešporok, napriek svojmu významu, nikdy nemal vlastných „portrétistov“ – väčšinu jeho vedút vytvárali grafici v zahraničných, najmä v nemeckých vydavateľských centrách podľa predlôh vypracovaných cestujúcimi vedutistami. Aj preto tieto výtvarné pohľady, ktoré takmer do konca 18. storočia vznikali len sporadicky, odrážajú tradičné poňatie v stvárnení
celej mestskej panorámy, hoci už bez doplňujúcich informácií v legendách.
K najreprezentatívnejším vedutám konca 18. storočia patrí pohľad na mesto z juhu od autorskej súrodeneckej dvojice Josepha a Petra Schafferovcov z roku 1787. Túto tradíciu pohľadov na Prešporok zo severu predĺžil až do roku 1820 domáci tvorca Jozef Anton Lántz.
1850, xylografia, litografoval Ferdinand Zelinka, podľa predlohy od Williama Henry Bartletta , značené vpravo dole 'F. Zelinka lith.' , vľavo dole 'C.W. Medau in Prag'. V strede dole 'Presburg'. Vydal Carl Wilhelm Medau v Praze.
V zbierke GMB, inventárne číslo C1782
Carl Wilhelm Medau - Karel Vilém Medau (narodený 1791 ve Štětíně) bol tlačiar, písmoliatec, kníhkupec a nakladateľ poľsko-nemeckého pôvodu, jeden z priekopníkov litografie a drevorytu v Čechách. V roku 1813 prišiel do Litoměříc, kde získal miesto faktora v tlačiarni Františka Karla Laubeho. Po Laubeho smrti sa 15. 11. 1816 oženil s vdovou po ňom Elisabethou, a stal sa tak spolumajiteľom celého podniku, ktorý postupně rozšířil aj do Prahy.
Ferdinand Zelinka sa narodil v roku 1828 v Jindřichovom Hradci a zomrel 1873 v Prahe. Bol to český kresliar a grafik, ktorý pracoval ako litograf pre tlačiareň Karla Viléma Medaua v Prahe a Litoměřiciach. Bol ilustrátorom časopisov Květy a Světozor.
1747, originálna kolorovaná rytina, rozmery listu: 41 x 53 cm, 'A new and accurate map of the kingdom of Hungary and principality of Transilvania : with the bordering countries. Drawn from the best authorities, assisted by the most approved modern maps. The whole being regulated by astronomical observations / by Eman. Bowen.'
Z diela Bowen, Emanuel: A Complete System of Geography: Being a Description of All Thecountries, Islands, Cities, Chief Towns, Harbours, Lakes, and Rivers, Mountains, Mines, &c. of the Known World. Shewing the Situation, Extent, and Boundaries of the Several Empires, Kingdoms, Republics, Principalities, Provinces, &c ..., vydal William Innys, Londýn, 1747. Ilustrácia číslo 30.
Mapa sa nachádza v zbierkach National Library of Australia pod registračným číslom 28524122.
Emanuel Bowen (1694? - 1767) bol britský rytec a obchodník s tiskovinami. Bol najznámejší pre svoje atlasy a krajské mapy. Aj keď zomrel v chudobe, bol za svoju odbornosť všeobecne uznávaný a bol menovaný za hlavného tvorcu máp pre George II. v Anglicku a Louisa XV. vo Francúzsku. Jeho podnikanie vykonával aj jeho syn Thomas Bowen. Vyučoval tiež mnoho učňov, z ktorých dvaja sa stali významnými tvorcami máp, Thomas Kitchin a Thomas Jeffreys.
1762, rozmery listu: 39 x 55 cm, 'Le royaume de Hongrie divise en haute et basse Hongrie Transilvanie Bordeaux Esclavonie et Croatie...'
Z diela BONNE & RIGOBERT: Atlas moderne ou collection de cartes sur toutes les parties du globe terrestre par plusieurs auteurs, vydal Lattré Graveur & Jean Thomas Herissant, Paris 1762.
Významný atlas zostavený najlepšími kartografmi 18. storočia, ktorý poskytuje presný prehľad o svete okolo roku 1760.